VIANOČNÉ PRÁZDNINY V DONEGALE

Raz mi niekto povedal, že sa na staré kolená odsťahuje do malej chalúpky pri oceáne v Donegale, zaobstará si mačku a dožije svoj život ako stará prímorská čarodejnica. Netušila som, o čo ide. Keď sa však Írov opýtate na najkrajšie miesto v Írsku, častokrát z nich vyletí práve ‚Donegal!‘

Keď som sa rozhodovala, kde privítať Nový rok, či v Írsku alebo na Hebridách, ‚sky-father‘ to ako vždy rozhodol za mňa. Hľadala som ubytko až deň pred odletom, navyše boli Vianoce. Ale jeden hostel bol voľný. V Donegale.

Donegal leží pri Atlantickom oceáne na severozápade Írska. Je to kraj najviac vzdialený od Dublinu, a možno aj preto najviac ponechaný írskou vládou svojmu osudu. Ako do jediného kraja sem napríklad nevedie diaľnica.
Žiť sa dá aj bez diaľnice. V Donegale to prináša ten istý efekt ako u nás. Business stagnuje a väčšina obyvateľov sa venuje poľnohospodárstvu alebo pracuje v službách. Mladí odtiaľto utekajú do Dublinu alebo do zahraničia. Ostávajú len lokálpatrioti, dôchodcovia, rodinne založení a prímorské čarodejnice.

Paradoxne, tým že región je odľahlý a nevedie sem diaľnica, Donegal sa stal obľúbeným útočiskom ľudí z Dublinu a väčších miest, hľadajúcich únik z civilizácie. Miesta ako Galway, Mayo, Sligo sú ľahko dostupné a preplnené turistami. Michael, môj nový známy, pôvodom, ako inak, z Dublinu, to pekne zhrnul: „Vyjdeš v Mayo na ulicu a každý obchod je buď kaviareň, predražená artisan bakery, obchod so suvenírmi alebo galéria. Ale človek tam nekúpi obyčajné noviny“.
Tento opis sedí na veľa pekných mestečiek, ktoré turizmus premenil na umelé promenády alebo živé mestá duchov. Napríklad Ullapool v Škótsku. Ale trebárs aj Český Krumlov, aby som nechodila ďaleko.

Donegal je iný.
Do Donegalu sa totiž ľuďom nechce trepať. Preto tam majú aj letisko. Let Donegal-Dublin v malom lietadle vás vyjde 30eur a za 45 minút ste v meste. Autom to trvá vyše 4 hodiny, čo sa mi nezdá veľa, no pre Írov je to zjavne dosť, aby ich to odradilo od cesty. Pôvodným účelom letiska bol prevoz chorých a imobilných do nemocnice, dnes to však využívajú aj manažéri, ktorí si ráno lietadlom odbehnú do Dublinu na stretko a poobede už sedia v pube na pive.

Donegal je jeden z mála krajov v Írsku, kde sa aktívne používa ‚gaeilge‘, čiže írsky jazyk. Ľudia medzi sebou hovoria po írsky, všetky nápisy aj program v miestnom komunitnom centre sú v írčine, a nerozumiem ani prd. Ale je to vlastne pochopiteľné, veď sme v Írsku, takže čo som čakala, angličtinu? Miestna ‚gaelic‘ komunita je silná, držia sa svojho kultúrneho dedičstva zubami-nechtami, vedú k tomu aj svoje deti (kým sa nechajú a nezdrhnú im do Dublinu). Za mňa majú plus a držím im palce.

Hranice Donegalu sa nedajú prehliadnuť. Z miernej roviny prejdete zrazu medzi hory a ja len pozerám, odkiaľ sa v Írsku vzali takéto bralá. Sedím s nosom nalepeným na sklo autobusu a celé mi to tu veľmi pripomína škótske pobrežie. Najmä Hebridy, ostrovy Lewis a Harris. Časom zistím, že podobnosť vôbec nie je náhodná. Miestne pobrežie má rovnaké geologické zloženie ako škótske. Obmýva to tu ten istý Atlantik a za slnečného počasia je Škótsko na dohľad.

Autobus sa točí v serpentínach a keď vylezieme na kopec, dolu zazriem tmavomodrý oceán, rozoklané pobrežie s množstvom zátok, hnedo-zelené útesy a desiatky drobných ostrovov.
Pozerať tam dolu je ako .. ako stretnúť ženu/muža svojho života. Skrátka viete, že toto je ono.

A bolo.

/pokračovanie čoskoro/