Dnes bol pekný deň, a začal sa už ráno.
Susedovie pes nevyl a nevyliala som si kávu do postele. Napriek skorej hodine rannej som ihneď zohnala lacné taxi. Taxikár mal hudbu potichu, šiltovku farebne zladenú s respirátorom, a voňal.
Môj nový dodávateľ zeleniny prišiel na minútu presne a priniesol vrece nádherného koriandru na piatkovú Pomarančovú. Žiadne veľkoobchodné zdochliny, ktoré ožltnú, len čo ich zaplatím.
Začala som podozrievať Prozreteľnosť, že mi chce vynahradiť posledných pár rán, keď pes vyl, káva sa vyliala, taxíky neboli, tovar neprišiel, a ja som strávila pol dňa v servise registračných pokladní.
A potom to bolo už len lepšie a lepšie.
Na dvere bistra zaťukala mladšia a krajšia verzia Mariána Leška.
„Fero“, predstavil sa.
Chlap ako hora, ale tak slabo tlačil na zvonček, že nebolo počuť.
František je moja nová mimobratislavská spojka a má údiareň. Keď som cez IG hľadala niekoho, kto by mi vyúdil pár skvelých vecí, ktorými vás plánujem kŕmiť, ochotne sa ponúkol.
Vraj už tu raz bol. Nepamätám si. Zrejme tu bol v časoch, keď som ešte nemala čas dívať sa vám do tváre. Od tohto ma pandémia našťastie už oslobodila.
„Rád to pre Vás urobím. Len za krémeš“, napísal Fero.
„A to za to nič nechce??“, divila sa neskôr večer kolegyňa Zdenka.
„Krémeš“, pokrčila som plecami.
„Ale údenie je drahá záležitosť, drevo je drahé“, objasnila Zdenka, ktorá polovicu roka žije v drevenici na Liptove, takže o dyme vie svoje.
Takže milý gazda, už som v obraze, a za krémeše nie! Tento barter ešte preberieme. 🙂
