ZUBÁR

Môj zubár je fajn chlap.
Nechodím k nemu rada, ale len preto, že sa mi vŕta v ústach, citlivej časti tela. Aj na bežnú dentálnu prehliadku žiadam celkovú anestéziu. Väčšinou mi nevyhovie a povie „Myslite na niečo pekné“. Vtedy zatínam päste, tečú mi slzy ako pri varení cibuľačky a myslím na niečo pekné.

Za iných okolností by som však uňho vysedávala rada. Kreslo je pohodlné, môžem mať vyložené nohy, a hlavne, my dvaja máme spoločné témy.

Môj zubár má totiž silný vzťah ku gastro.
Tomu kvalitnému.
Pozná môj biznis a vždy, keď sedím v kresle, vypytuje sa, čo nové a ako mi to ide. Zvyčajne odpoviem len „Hmpfffgh“ alebo „Ghhhhh“, lebo s hadičkou na odsávanie slín sa nedá rozprávať. A on pokýva hlavou, akože rozumie, a vypytuje sa ďalej.

Raz mi nadšene rozprával, ako kdesi v Dúbravke objavil chlapíka, ktorý pečie banánový chleba. TAK VEĽMI som sa chcela opýtať, kde to je! Ale s hadičkou na odsávanie slín sa nedalo rozprávať, tak som povedala len „Hmpfffgh“, „Ghhhhh“, pokývala hlavou, akože rozumiem, a potom sme sa k tomu už nedostali.

Zubára aj so ženou, inak známou slovenskou herečkou, som pravidelne stretávala na trhoviskách a farmárskych trhoch po celej Bratislave. Keď sme s Danielom pred rokmi začínali s Polievočkou a vláčili sme sa s polievkami po čertoch-diabloch, zubár so ženou šli zaručene ruka v ruke okolo.

Boli krásny pár.

Pripomínali mi morské vtáky.
Vedeli ste, že niektoré morské vtáky, aj divé husy, sa párujú na celý život? Ak jeden z partnerov uhynie, druhý si už nenájde nového a zostane sám. Rozprával mi to chalan vo vtáčom centre, postavenom na malom ostrove v Atlantiku. Žila tam veľká kolónia morských vtákov a ďalekohľadmi sme študovali skalnú stenu, v ktorej hniezdili.
Snažila som sa zazrieť ‚puffina‘.
Bol tam. Jeden. Hoci ich tu v tomto ročnom období mali byť tisíce. Ale niekedy je jeden pôsobivejší než tisíc. 🙅

Morské vtáky ďalej vraj dokážu ‚vypnúť‘ polovicu mozgu a počas letu spať. Zdá sa mi to fascinujúce. Keď som niekoľko krát letela ja, hoci len zhora nadol, môj mozog pracoval naplno, keď sa snažil prísť na to, ako sa počas voľného pádu nadýchnuť (…a pritom nadýchnuť sa bolo treba ešte hore).

V skalnej stene hniezdilo veľa párov. Niektoré sa správali komicky. Hádali sa, kvákali na seba a vyhadzovali sa z domu. Iné sa k sebe v miniatúrnych výklenkoch túlili ako dve lyžičky a navzájom si uhládzali perie.
Fascinovalo ma, ako vedia, ktorý biely vták z tých desaťtisíc iných bielych vtákov, je ich partner. Ale vedeli. Vždy neomylne zamierili k tomu svojmu.

Časom k môjmu zubárovi začal chodiť aj Daniel, a zubár v ňom získal pravidelného zákazníka. Zakaždým sa ho vypytoval na biznis, na mňa, a Daniel mu odpovedal „Hmpfffgh“ a „Ghhhhh“, lebo s hadičkou na odsávanie slín sa nedá rozprávať.
A zubár len pokýval hlavou, akože rozumie, a vypytoval sa ďalej.

Jedného letného popoludnia, takého ako dnes, sa otvorili dvere, a do Polievočky vošla zubárova žena. Bola štíhla, elegantná a príjemne sa usmievala.
Chvíľu sme sa rozprávali a kúpila si segedín. Podľa mňa bol pre zubára na večeru.

Keď som o pár mesiacov v médiách zachytila krátku správu, že zomrela, len veľmi ťažko som tomu verila.

Potom som k zubárovi na čas prestala chodiť.

Prvý tam zašiel Daniel.

„No??“ Ako sa má??“
Daniel len pokrútil hlavou.
„A po prvý krát za tie roky sa ma na teba neopýtal.“

Chvíľu sme nad tým obaja mlčali.

Prešli mesiace.
Život ide ďalej, nech spravíte alebo sa vám stane čokoľvek. V tom vedomí je istá úľava.

A Daniel opäť potreboval zubára.
Oriešky. Alebo višňové kôstky to boli.

„No??“, chcela som okamžite vedieť.
„Podľa mňa je z najhoršieho vonku.“
„Prečo si to myslíš?“
„Lebo keď mi vŕtal, už rozprával. Vypytoval sa ma veci ako kedysi, veď vieš.“

Pozreli sme na seba a zasmiali sme sa.

Lebo s hadičkou na odsávanie slín sa nedá rozprávať. Poviete len „Hmpfffgh“ alebo „Ghhhhh“, a pokývate hlavou, akože rozumiete.