„Vonku čaká ešte nejaká slečna“, povedal mi ktosi pred záverečnou.
Bolo to dievča na pohovor.
Spätne nechápem, ako k tomu pohovoru vlastne došlo. Corona kríza pritvrdzovala, iné podniky už zatvárali a prepúšťali. Neplánovala som ‚rozširovať team‘.
Bola to akási kombinácia šťastia, drzosti a dokonalého načasovania.
‚Dobrý deň, chcela by som u vás brigádovať. Mám slušné skúsenosti z gastro‘, pípla mi v mobile správa, keď som sa práve po troch kávach odhodlávala pustiť do hromady riadu a upratovania.
‚Ale nehovor, micka‘, pomyslela som si.
Neviem, čo ma to pochytilo, no zachcelo sa mi naliať neznámej dievčine čistého vína. Naturálneho.
Ľudia majú totiž často skreslené, naivné, až absurdne romantické predstavy o varení polievok v rozkošných malých bistrách.
Namiesto okamžitého DELETE, zašla som do kuchyne, a odfotila môj ‚backstage‘. Vyzeralo to tam ako po bombardovaní Nagasaki alebo šatňa po koncerte Jima Morrisona.
„Viem Vám ponúknuť toto. Naozaj to chcete robiť?“, a pripojila som fotku.
Sú veci, ktoré by ste NEMALI ukazovať cudzím ľuďom. Nemusia to rozdýchať. No v tej chvíli mi to bolo jedno.
Odpoveď, ktorá prišla, bola trochu rozpačitá. Ale prišla.
„Už som robila aj také veci, mám s tým skúsenosti.“
Nuž dobre. Dievča sa tak ľahko nezľakne. Bola som ochotná sa s ňou stretnúť.
„Páčite sa mi“, povedala som na konci pohovoru.
„Aj Vy sa mi páčite“, povedala ona.
„Teraz pre Vás nemám prácu. Ale chcem to s Vami vyskúšať“, povedala som ja.
Prešlo pár dní.
„Vonku stojí tá slečna, čo tu bola minule“, povedal ktosi pred záverečnou.
Bol to jej prvý deň v novej práci.
Bola prvý človek, na ktorého som si pozháňala referencie z viacerých strán.
Už sem naozaj prišiel kde-kto, a motivácia tých ľudí bola často divná. Najkurióznejší prípad bol asi jeden bratislavský šéfkuchár, ktorý si myslel, že ho nebudem poznať, hoci sme pred pár rokmi prekecali dve hodiny pred mojou garážou. Bola noc, no ja mám pamäť na tváre. V skutočnosti chcel riešiť biznis do prevádzky, na ktorú nemal oprávnenie, lebo tie priestory patria mestu. Rozčúlil sa, keď som nechcela. Ja som sa rozčúlila, za čo ma má, keď prišiel na pohovor na brigádnika.
Malo to byť iba na krátko, mesiac dva.
‚Veď mi dievča aspoň uprace‘, povedala som si. To malo pre mňa najvyššiu hodnotu. Upratovanie ma ubíja, zabíja moju kreativitu.
Veľa som si však od toho nesľubovala. Na to už príliš veľa brigádnikov prešlo Polievočkou, a viem, že ma neuspokojí priemer. Akceptujem ho len dočasne.
Toto dievča som neplánovala šetriť.
Buď sa okamžite chytí a dá mi, čo potrebujem ( a ja ju za to budem na rukách nosiť), alebo ihneď odíde. Gastro je finančne veľmi postihnutý sektor, a keďže aj ja som gastro, na nejaké druhé-tretie šance a vodenie za ručičku teraz vážne nebol priestor.
Buď to vo vás je, alebo nie je.
V nej to bolo.
Po tomto dievčati zostávali VÝSLEDKY.
Usmialo sa na mňa šťastie. ????
Ľudia, čo mi pracovne vyhovujú, sú vzácni ako zrnká zlata. Viem, že existujú, ale za šesť rokov som takých v gastro stretla len troch. Táto dvadsaťročná prokrastinujúca vysokoškoláčka, zbláznená do jedla, bola štvrtá.
Neviem, aká bola pred pár rokmi. Ale ľudia sa menia.
Veľmi rýchlo sme si na seba zvykli.
Menu v Polievočke sa odrazu rozrástlo na dvojnásobnú veľkosť. Opäť som začala variť moje najkomplikovanejšie jedlá, ryby, kačky, oprášila som žabacie stehienka, a začala som skúšať novinky, hoci nebolo pre koho.
Okrem mzdových nákladov mi stúpla aj spotreba Sanytolu. Nebolo to iba kvoli povinnej dezinfekcií.
To dievča Sanytol jednoducho milovalo! Ešte som nevidela človeka, čo by sa usmieval, keď okolo seba striekal oblaky chemikálií.
Ja som skôr ‚Savo girl‘, ale len levanduľové.
Dievča používalo aj Savo, no len aby mi urobilo radosť. Na záver aj tak ešte všetko prestriekala Sanytolom.
Potom som ju zoznámila s Torom.
Toro bol jemný čistiaci prášok a pretrval ešte z čias socializmu. Výborne sa s ním čistili hrnce a sporáky. Je to priateľ každej kuchyne, podobne ako drôtená hubka na riad.
Nepoznala ho, bola príliš mladá. Dnešní dvadsiatnici nevyrástli na Tore a nepočúvali R.E.M. ani Roxette.
Okamžite sa jej zapáčil. Vraj má peknú vôňu. Netušila som, že sa tu dá hovoriť o nejakej ‚vôni‘, podľa mňa má Toro pach pomletého mokrého betónu. Jej to však voňalo a zvykla si naňho rovnako rýchlo ako ja na Sanytol.
Veľkou devízou mojej novej kolegyne bolo aj to, že vedela variť. Mala rada jedlo, a to moje jej tiež chutilo. Ľudia, ktorí ohŕňali nos na všetkým okrem hráškovej polievky sa u mňa nikdy dlho neohriali. Bolo zábavné dostávať odrazu o polnoci správy „Rybacia soljanka ppč!!“
Ďalšou veľkou devízou bolo, že ak jej niečo nechutilo, povedala mi to. Táto dobrá vlastnosť sa volá ‚mať gule‘.
Niekedy sme si len tak na 10 minút uprostred práce sadli, uvarili ‚hnedú vodu‘ a zjedli sme niektorý z mojich nevydarených koláčov.
Ona vychádzala po šichte z Polievočky osviežená prácou, sťa by išla z relax centra. Ja som sa obdivovala v lesku kachličiek, dumajúc, či v mojej vysanytolovanej kuchyni ešte niečo upečiem a celé to tu zašpiním, alebo pôjdem domov.
Bolo zvláštne chodiť odrazu domov tak skoro. Vonku bolo .. tak svetlo.
Dalo sa s ňou rozprávať o umení, jedle, cestovaní aj o rodine. Lenže nebol čas! Potrebovali sme makať!
Tak sme komunikovali hlavne cez hudbu. Keď išlo niečo dobré, na čom sme sa zhodli, len sme kričali ‚ÁNO!‘
Pripomínalo mi to staré časy, keď som všetky CDčka chodievala s kamarátmi počúvať do auta, lebo tam boli super repráky.
????????????
„A kolegyňu tu dnes nemáte?“, opýtala sa včera Ryšavá-Lenka.
Včera bol jej posledný deň v práci.
Patrične sme si to užili. Savo tieklo potokom a minuli sme snáď demižón Sanytolu.
Nie som smutná, všetko je ako má byť. Začínajú prázdniny a mne príde pomáhať opäť niekto nový, zaujímavý. Budem rozbaľovať ďalší balíček a odhaľovať, čo je v ňom. Možno budem mať opäť šťastie.
Už je to raz tak.
Človek zvládne veci aj sám.
No keď sú vedľa vás tí správni ľudia, odrazu dostanete krídla.
