Najbližší prvý deň je ešte veľmi ďaleko, zhrniem nám teda aspoň deň posledný:
Posledný deň bol dobrý. Tringeltovník upchali papierové bankovky, akoby boli Vianoce.
„Čo Kvetka, samé päťdesiatky?“ robil si srandu Pán Čo-by-nemal.
„Nie, päťdesiatky sú len na Vianoce,“ odbila som ho. Ale malý tringeltovník je dobrá vec. Podobne ako malý podnik – rýchlo máte plno.
Posledný deň začal tým, že mi prvý hosť v rade, zakvačený na kľučke, zazvonil na zvonček, aby som už otvorila. Malo to na mňa podobný účinok ako keď Mišo Burgiňáčik na oslave Adonisovej štyridsiatky zobral nedopitý pohárik slivovice, otvoril dvierka na krbe a vylial ju do ohňa.
Naplnilo sa biblické ‚prví budú poslední, poslední budú prví‘, lebo ako ďalší viseli na kľučke tí, čo si objednali dávno po uzávierke.
V bistre bolo aj bez môjho vnutorného ohňa neznesitelne teplo. Dobre viem, prečo tie letné odstávky robím, hoci na cashflow pôsobia ako prerušovaný s*x. Horkoťažko si všimnete/zvyknete, že som už naspäť (neplatí pre odberateľov newsletteru, tí sem nabehnú okamžite), biznis sa rozbehne, letí ako po masle, objem objednávok sa neznesiteľne zvyšuje, a vtedy urobím SEK!, zavrem, a o 2-3 mesiace ideme znovu od začiatku.
V posledný deň bolo vonku 33 stupňov, a dnu sa na plné pecky piekli na 180 stpňoch bagle a plnené papriky. Obrovský železný hrniec plný TomKha vyžaroval ako pec na Titaniku. Vychladne až večer.
Kto sa však zmestil, jedol dnu, v tejto saune. Ja dobre viem, prečo! Užívali ste si, že to nemáte doma, že? Že nevaríte.
„Pijete vodu, Kvetka?“ spýtala sa Slečna FreeFood. „Je tu veľmi teplo.“
„Nemám čas.“ „Ale keby mi v tomto momente niekto kúpil Colu, ruky mu pobozkám!,“ povedala som zhruba o hodinu neskôr, a Linuxák Jerguš pri stole sa zasmial.
Otočila som sa nabrať ďalšie plnené papriky, a predomnou na bare sa objavila chladená Cola. Pán Čo-by-nemal sa len popod fûz usmieval.
„Martin, ako ste ju??? Kde ste ju???“nevedela som ani dopovedať.
„Vedľa od Orbána.“
„Orbán má Colu?? Nech sú blahoslavení!!“
Oni, aj Pán Čo-by-nemal.
„Vezmem si od teba ešte dve bio vidličky,“ povedal Pán Kolumbia, a zásobený dvoma biovidličkami, hráškovými koláčmi a makovými osúchmi XXL odletel z bistra rovno na Kanáre.
Highlightom dňa bola nakoniec ale aj tak Miriam-Bloček (vždy jej robím extra kópiu bločku, odtiaľ tá prezývka), notárka z Karlovky, keď mi na bar vedľa Coly položila obrovskú knihu. „Kvetka, minule ste u nás overovali podpis a nepodpísali ste sa do knihy,“ povedala s úsmevom. „Tu mi to prosím…,“ ukázala okienko s dátumom 2023 a ja som vyjavená podpísala a v duchu si vravela ‚Fíha, toto už je aký klient servis‘.
Potom sa tu stretli Daniel-bez-psíka s Dievčatami-bez-bábätka, v salóniku jedol Pán Čo-vylepšuje-karmu, ktorý vraj vôbec nebol hladný, ale aj tak si kúpil polievku, koláč aj dezert, a ako posledná prišla večer Dada-bez-psíka.
Pracuje ďaleko, no podobne ako Pani Triatlon z Rače našla si spôsob, ako sa k môjmu jedlu dostať. Lebo chce. Jej čas je zhruba o 17:00.
Bol tu práve Kamoš, ktorý sa prišiel rozlúčiť, tak som ich zoznámila. „Dada-bez-psíka, Kamoš.“ Lebo Dada má o Kamošovi isto načítané. A oni si okamžite podali ruky, ako cez deň Jolana-z-Komárna s Pánom Jednotka, ako starí známi, … a mne sa to páčilo.
V posledný deň mi je vždy aj trochu ľúto, že ‚prerušujeme‘. Našťastie ma to rýchlo prejde.
