Už strácam prehľad v tých deťoch.
Päť rokov sme tu mali iba dvoch juniorov, a teraz neprejde týždeň, že by ste mi nepriniesli ukázať výsledky toho, čo ste robili posledných 9 mesiacov.
Polievočku zasiahla populačná explózia.
Nerozumiem úplne, prečo to robíte.
Veď kto sme my? (okrem toho, že sme ‚suky‘).
Ale je to pekné.
Určite ich nosíte aj do iných reštaurácií (hoci tajne si namýšľam, že nie ).
Takto sa nedávno po vyše roku objavil Martin Fotograf. Martin už 7 rokov vyzerá na 17, a keby som v Polievočke udeľovala envirocertifikáty, on by ho dostal ako prvý.
Z obsahu kufra v jeho aute by sa dali otvoriť menšie ‚Domáce potreby‘. Martin má totiž dózičku na všetko.
Nuž teda, prišiel, kúsok po záverečnej, a čosi ešte robil vonku na chodníku.
„Kvetka, meškám, ale mám vonku prekvapenie, to bol dôvod meškania“, ospravedlňoval sa.
„A prečo je vonku, veď nech ide dnu“, povedala som, čakajúc psíka, metrovú Pavlovu tortu alebo samochodiaci termobox na polievku.
Veď čo by mi už mohol Martin Fotograf, vzhľadom teenager, ‚závislý‘ na sladkostiach, priniesť ukázať, že?
Namiesto robotického vysávača vošla dnu Fotografova priateľka. Celá akási staršia, nežne ženská, krásna, a na rukách niesla malé bábätko.
Že mi ju prišli ukázať.
A ja som sa na sekundu cítila ako Kristus Pán, a ‚nechala dietky prichádzať ku mne‘.
/bezbožný mood off/
