V časoch najtvrdších lockdownov začal ku mne chodievať jeden pán. Sadol v Šamoríne na motorku, a došiel.
Hlavne, ak boli na menu ryby.
Potvrdzoval skutočnosť, že moji hostia, ak nerátam štamgastov a priateľov bistra, sú z Ďaleka.
Dana Ružový dom zo Švajčiarska, Iveta Zmrzlinka z Dúbravky, Žilina!, ‚Leškovci‘ z lazov, Dredatý Jakub z ostrova, a takto by sme mohli pokračovať donekonečna.
Vysoký Roman, ktorý pred mesiacom emigroval do Dánska (a bolo mi to naozaj ľúto!, lebo Roman je kráľ pravdivých feedbackov a výborných postrehov), si na piatok nečakane objednal obed, akoby to z Kodane bolo do Polievočky na skok, a mňa už to ani neprekvapilo.
…
Pán zo Šamorína ma naučil počúvať Boba Dylana.
Počas nekonečných lockdownov, keď človeka v tejto štvrti lupou bolo treba hľadať, sme viedli príjemné rozhovory o všetkom.
Mal v meste byt, ktorŷ prenajímal, a vždy, keď šiel upratovať po hosťoch, stavil sa na čosi pod zub.
„Taký skvely chlap teraz u mňa býva,“ povedal mi jedného dňa. „Cestuje aj so ženou po svete, vždy si nájdu prácu, prenajmú byt, a spoznávajú krajinu. Dal som im na Vás kontakt, možno sa prídu najesť.“
Tak som sa zoznámila s ‚Držky-Kršky‘.
Tak sa totiž podpísali v objednávke.
…
V deň D sa mi v bistre objavili dve neznáme tváre.
„Meno alebo prezývka?“, pýtam sa prísne (vtedy som ešte nepoužívala poradové čísla).
„Držky-kršky,“ vraví žena.
„Čože??? To si nám dala takú prezývku??“ zhrozil sa muž.
Ale za mňa to bolo cool. 
‚Držky-Kršky‘ boli u mňa počas svojho pobytu na Slovensku ešte zopárkrát, a nikdy nebol čas pokecať.
V interiéri počas lockdownov mohol byť len jeden človek, a vonku už prešľapovali ďaľší, tak ten život a rozhovory ubiehali akosi rýchlo a úchytkom.
Pamätám si však, že muž mal svetlé, jasné oči, nejedli veľa, a obaja boli kľudní a vyrovnaní ako vodováhy.
Akosi mi zostali v srdci.
Keď sa na Instagrame rozpútala debata o hrozienkach v jedle, ‚Držky-kršky‘ mi napísali, že pracujú pre ‚advokátku hrozienok‘, a ja že ‚super, kde to je??‘, a oni že Utah, USA.
Preto ma vôbec neprekvapilo, že si tu na zajtra objednali obed.
Veď čože je Utah, Amerika, že?
Možno dojdú aj s pánom zo Šamorína.
Ja sa už nebudem diviť ničomu.
Pikoška: Pred dvoma dňami som na nich myslela. Takmer som im napísala. Že ako si zháňajú prácu, keď cestujú. Zamestnám sa i ja v Bosne? Vo Fínsku?
Zajtra sa ich budem môcť opýtať osobne. 😇
PREČO ja takto nemyslím napríklad na milión eur?
Už by som ho mala!
