‚Rakvičku nebo věneček?‘, pýtal sa Rudolf Hrušínský ako riaditeľ pohrebného ústavu zákazníkov vo filme ‚Spaľovač mŕtvol‘.
Kto u mňa ešte nebol a nepozná miestne reálie – za rohom sídli pohrebný ústav, kúsok ďalej pitevňa, lekárska fakulta, a bistro susedí s cintorínom. Spolu tvoríme zlatý pentagram. Ako workoholikovi mi to vyhovuje, pretože si myslím, že zomriem v práci.
Dušičky mi pripomenuli, že ak mienim v tejto ‚zlatej lokalite‘ zotrvať, mala by som sa už konečne premenovať. Napríklad na dávnejšie spomínané ‚Bistro Rakvička‘.
Jednak je to adekvátne lokalite, hoci sedemdesiatnik sa možno nezasmeje, dvojak, už by som nemusela variť polievky (čo musíte, keď sa voláte ‚Bistro Polievočka‘). Zaujímavé, ako čas dokáže zmeniť váš vlastný koncept a meno na dusivý korzet.
Minule sem takto vošiel chlapík, kúpiť obed pre kolegu. Mal síce nasadený respirátor, no neskrýval zvedavosť a rozčarovanie.
„Kolega o Vás v práci často rozpráva. Aj že veľa cestujete a tak, až sa tomu ťažko verí. Znie to zaujato, priam neobjektívne“, vysypal na privítanie.
/Ach, takže si sa prišiel osobne presvedčiť, či ťa obslúži Lara Croft s mozgom Adely Banášovej, napíše o tebe vtipnú storku na FB a potom preskočí barový pult a vyrazí na trek do Azerbajdžanu?/
„Chodí sem, taký vysoký, pekný“, opisoval kolegu s nadšením, za ktoré by sa nehanbil ani díler autobazáru, keď vám chce predať búranú Corsičku so stočeným tachometrom.
„Ten opis sedí na väčšinu mojich hostí, sem chodia len pekní ľudia. A väčšina z nich je vysoká“, pokrčila som plecami.
Zarazil sa, a potom si dal dolu respirátor.
Nachvíľu ma tým šokoval.
Pochopte, nie som zvyknutá na pohľad na ľudské ústa, pokiaľ z nich netrčia slíže alebo lyžica.
„Takto vyzerám bez rúška“, ceril sa ako Garfield na pekáč lazaní. Jeho dentista odvádza dobrú robotu.
Možno ho vykoľajila poznámka o pekných ľuďoch, ktovie. Potom si rúško opäť nasadil, a nič ďalšie si už dolu nedával.
Chcela som vám však porozprávať o niečom inom.
Takto pred pár rokmi, tesne na Dušičky, zomrel môj otec. Nevšimli ste si to, bistro bolo normálne otvorené. Mala som vtedy zamestnancov na trvalý pracovný pomer, a Sociálna poisťovňa akceptuje smrť ako výhovorku, len ak je to tá vaša.
So všetkým mi vtedy pomohli kamaráti. Pohrebná služba mala otváracie hodiny ešte kratšie než ja, takže aj pre urnu musel ísť kamarát.
Priniesol ju v taške do bistra a položil na bar.
„Čo je to také ťažké??“, nechápavo poťažkal otca v igelitke.
„No čo, on vždycky rád jedol“, pokrčila som plecami, a predstavila som si tri otcove nedeľné rezne na kile zemiakovej kaše.
Aspoň viem, po kom ten ‚vzťah k jedlu‘ mám.
