Dnes je nedeľa a v nedeľu miestni rybári nechodia na more, prináša to vraj nešťastie. Sú poverčiví. V Portugalsku dokonca potichu veria aj na osoby zvané ‚bruja‘ [bruža: ]. Čarodejnica.
Preto by som si v pondelok nedala v reštaurácií rybu. Ani seafood. Ak nemusím. Nebudú čerstvé. Našťastie, v pondelok si v Portugalsku môžete dať veľa iných vecí. Napríklad ovocie. Alebo alkohol. Alebo ovocie a alkohol. Dnes vám totiž poviem o národnom poklade Madeiry, alkoholickom nápoji zvanom ‚poncha‘.
Ocitnúť sa na Madeire a nevyskúšať ‚poncha‘, to je ako ísť do Talianska a ani raz si nedať gelato. Ocitnúť sa v Raji a neochutnať jablko. Zážitok nebude plnohodnotný, rozumiete.
Takže, KDE zohnať dobrú poncha?
Určite nie v supermarkete. Teda, zoženiete aj tam. Ale oproti ‚domácej poncha‘ to bude asi taký zážitok ako hladkať mačku v gumených rukaviciach. Piť cappuccino cez slamku. Mať priateľov na Facebooku. Čítať knihu cez ‚kindľu‘. Skrátka, BUDE to rozdiel. ‚Home-made‘ poncha je niečo iné. S drobnými kúsočkami dužiny z ovocia, ktoré vám ulpejú na stenách pohára.
KDE ju teda hľadať?
V bare.
Ísť v Portugalsku do baru je tá najobyčajnejšia vec na svete. Toto nie je Švédsko ani Ivanka pri Dunaji, kde ste za alkoholika, ak idete do baru inokedy než cez víkend, hoci idete len na sódu (zato keď vás potom v nedeľu ráno zbierajú z ulice lopatami, to je spoločensky úplne v poriadku). Miestne snack bary sú lokálne a lacné. Zoženiete tam kávu, jedlo, pitie, podomácky vyrobené víno aj spoločnosť. Mnohé bary majú aj kuchyňu alebo slúžia ako obchod.
Poncha je silná, treba dať pozor. Pije sa z ‚madeirských horčičákov‘, pohárov, z ktorých sa tu pije snáď všetko. Existuje myslím 7 naozaj tradičných druhov, a nad ostatnými domáci len pohrdlivo mávnu rukou. Ak chcete ochutnať všetky, odporúčam menšie panáky, tzv ‚shoty‘. Kým si nájdete tú svoju. Základom je čerstvé ovocie, ktoré sa do nápoja rozdrví, destilát z cukrovej trstiny, ktorý mi je stále záhadou, med, trstinový cukor, citrónová alebo pomarančová šťava. Ovocie sa rôzni podľa sezóny. V januári vrcholí sezóna tangeriniek, takže všade robia ‚tangerine poncha‘. Vo Funchale som dosiaľ vyskúšala poncha s tangerínkou, passion fruit aj ‚traditional‘ s citrónom, pomarančom a miestnym medom. Ďalej existuje tzv ‚pescador (rybárska) poncha‘, poncha s absyntom, v sezóne manga sa robí ‚mango poncha‘, niekde vraj robia aj ‚tomatillo poncha‘. Tomatillos sú špeciálne madeirské paradajky s tvrdou šupkou, konzumuje sa len ich vnútro. Konzistenciou a chuťou trochu pripomínajú passion fruit. Poncha z nich som nepila, no keďže passion fruit zbožňujem, verím, že bude dobrá.
V našom maličkom bare v Sao Vicente vidím na zemi plné igelitky tangeriniek. Pôjdu do chladničky. Domáci si robia zásoby, o dva týždne tangerinky skončia. a tangerine poncha bude najbližšie až o rok. Bar mi odporučil Jerry, majiteľ hostela. Robia tam vraj skvelú poncha a ‚Nikitu‘. Nevedela som, čo je ‚Nikita‘, no znelo to ako niečo, čo asi chcem, lebo Jerry zmienil ananás a zmrzlinu.
Podnik patrí sympatickej dvojici. Pani domu, pekná amazonka s plavými vlasmi, robí drinky, a pán domu, keďže hovorí po anglicky lepšie než ona, udržiava konverzáciu a stále si z nej uťahuje. Na najvyššej poličke v bare si všimnem “Talisker‘, škótsku whisky z ostrova Skye. Tu by som ju fakt nečakala. Okamžite si spomeniem na Lindu z ‚Cabin Porn‘, môjho staršieho postu. Aj oni vyzerajú byť spokojní so životom na Madeire. Bývajú v domčeku za barom. Žena rada pečie. Na Vianoce vraj robí 16 druhov koláčikov. Dostaneme ochutnať. Portugalci k pitu potrebujú jedlo, aj keby to mali byť vianočné perníky, kokosové pusinky a vanilkové rožky. V každej krčme nájdete jedlo. Smažené rybičky. Opečenú polentu. Všeličo.
Do Sao Vicente prišiel v to popoludnie aj J.E., môj spolubývajúci z Funchalu. Na malých ostrovoch je to už tak, často opakovane stretávate tých istých ľudí. J.E. je mladý Nemec a napriek svojej národnosti je vážne fajn. Veľa toho nenahovorí, no má rád spoločnosť, v aute dobrý playlist a keď ho nikto nevidí, dokáže sa správať ‚un-german‘.
„Porušuješ niekedy pravidlá?“
„Len keď ma nevidia deti. Aby som nedával zlý príklad, chápeš.
Vtedy napríklad prechádza cez cestu na červenú. No najprv sa poobzerá.
S J.E. ideme do nášho maličkého baru a ako prvú si dávame ‚Nikitu‘. Alko verziu. Lebo existuje aj nealko (pre deti), s lokálnou marakujovou limonádou zn.Brisa (ochutnajte). ‚Nikita‘ je plážové pitie. Ide do nej čerstvý ananás, vanilková zmrzlina, víno a pivo
. Celé sa to rozmixuje a vznikne hustá tekutina konzistencie mliečneho koktejlu. Potom nasledujú naše poncha. Robia tu len tangerínku a marakuju. No keď je niečo dobré, nepotrebujete si vyberať z dlhého zoznamu.
‚Homemade‘ poncha je inak celkom prácna. Ovocie treba najprv rozdrviť dreveným tĺčikom, precediť, potom rozmixovať. Pozorujeme plavovlásku, ako tlčie, mixuje, cedí, prelieva, a to všetko iba kvoli našim dvom drinkom. Vonku je už tma. Prikusujeme vianočné koláčiky, smejeme sa a počúvame madeirské historky. Pán domu sa narodil na vedľajšom ostrove Porto Santo, má to tu rád. Nakoniec dostaneme naše ‚horčičáky‘. Obsah vonia ako čisté ovocie. Ukladám si ho do pamäťovej banky, ku čerstvým mušliam z Hebríd a Danielovej praženici z mladých prašiviek.
A keď si odpijem, na stenách pohára ulpieva ovocná dužina.
Sme v bare jediní hostia. Toto miesto je naozaj mimo sezóny. Keď odtiaľ v noci vychádzame a ideme domov popri oceáne, už len čakám, kedy J.E. začne spievať. Lebo niekedy si na našich výletoch spieva, hlavne v lese. A znie to ako tá najnormálnejšia vec na svete. Napríklad toto:
Hänsel und Gretel
verirrten sich im Wald.
Es war so finster
und auch so bitterkalt.
Sie kamen an ein Häuschen von Pfefferkuchen fein.
|: Wer mag der Herr wohl von diesem Häuschen sein?
A šťastie je nachvíľu tu.
Viac nabudúce.
