Mám rada piatky.
V piatky mám najviac práce a v bistre je živo ako za starých čias, keď sem denne chodilo 101 dalmatíncov. Za stolmi sedia hostia jeden pri druhom ako jadierka v slnečnici, a niet času na pokec.
Hrám svoju rolu výstrednej majiteľky ‚divného bistra pre divných ľudí‘ /ako ma raz tituloval ktosi na ulici, a okno, cez ktoré všetko počuť, bolo otvorené. Prijala som to ako kompliment./.
Kričím na tých, čo prišli bez objednávky, aj na Pána Čo-nežil-v-karavane, ktorý tu bol už stokrát a stále nepochopil, ako to funguje, jedlo sa míňa závratným tempom, zdravíme sa, lúčime sa, a všetci spolu vytvárame atmosféru.
Z atmosféry sa nenaješ, no v tej chvíli sa cítim živá, skutočná, na správnom mieste, intenzívne prežívam prítomnosť. A prítomnosť je všetko, čo mám.
Deň rýchlo zbehne.
Po záverečnej prítomnosť prudko spomalí. Myslíte už len na to, ako prísť domov a ľahnúť jak kabela. Keď sa vás niekto opýta, čo budete variť budúci týždeň, v tejto fáze už len prevrátite očami.
Raz mi Branči núkal lístok na vystúpenie. „A o koľkej to máte?“, pýtam sa. „Dnes večer desať tridsať.“ A ja som nešla.
Nie je však koniec. Ešte sa sem natrúsia občasní hostia ako Mladý Pán Čedar so Slečnou Potetovanou, Pán Čo-má-rád-plnenú-papriku, zbavia ma posledných baglov, koláčov, a o pol piatej, už driemajúc pod obrazom na lavičke, kým Zdenka okolo mňa upratuje, podvedome čakám ešte telefonát od Pána Soljanku „Kveta, nezostalo Vám niečo?“ a zaťukanie mamy Malého Štefánika na dvere, či mi niečo nezostalo, lebo idú s Juniorom okolo.
A potom je už naozaj koniec.
