„Káva a koláčik?“, pípla mi v sobotu sms, a ja, hoci sa v soboty ešte len preberám z piatkovej kómy a pracujem na novom menu, bola som umytá, učesaná do polhodiny v Meste.
Gay kamarát, narodený v tej istej pôrodnici ako vy, ktorému sa páčia rovnakí muži ako vám, číta podobné knihy ako vy, a robí s vami mestskú turistiku, je veľkým šťastím v živote ženy.
„Mesto nie sú len domy a kostoly,“ rozhovoril sa Kamoš. „Napríklad, toto nie je mesto,“ ukázal okolo seba, keď sme sa podvečer vynorili v betónovej džungli v Líščom údoli. „Toto je sídlisko. Mesto je kultúra, parky, verejné priestory, diskotéky, krčmy, bordely, gastro.“
„A knižnice!“
„Knižnice sú kultúra.“
Zatúžila som preskúmať hradný kopec oproti Riverparku. Každý deň chodím okolo, no nikdy som sa nebohou Vydricou ani oživeným Zuckermandlom neprešla. Predstavujem si, že tu niekde sa vylodil Pišťankov ‚Mladý Dônč‘, keď sa na plti preplavil z hôr do Mesta, aby naživo videl frajly, ktoré za peniaze urobia mužovi čokoľvek.
Dnes by bol ‚Mladý Dônč‘ sklamaný. Štvrť je mŕtva, ulice pusté a v prázdnych podnikoch posedáva ospalá obsluha. Frajly sa presunuli na priváty.
Najviac života sme paradoxne našli na priľahlom Mikulášskom cintoríne. Staručký cintorín s dvoma lavičkami a výhľadom na Dunaj, kde sa pochovávalo už v rokoch 1800+.
„Aha, Kleinovci,“ ukázala som na jeden z náhrobkov. „Vidíš, sem by ťa mohli dať.“
Preskúmali sme polozrúcanú kaplnku pri vchode, zvažujúc, či by sa sem viac hodila čajovňa alebo hodinový hotel, a potom sme sa 39-nou odviezli na intráky do Mlynskej doliny.
39-vina už nie je, čo bývala. Legendárny študentský autobus, v ktorom stojíte na palci ľavej nohy, prilepení na cudzích telách, bol prázdny. Pandémia preriedila aj študentskú štvrť.
Vystúpili sme v Slávičom údolí, kde práve končili farmárske trhy. Predávať med a čalamády pred vchodom do cintorína, hneď vedľa náhrobného skla, mi prišlo zvláštne. Bol to však svojím spôsobom lokálny ‚rínok‘ a žilo to tu viac než v luxusnej štvrti nad Dunajom.
Študentské kantíny a fastfood stánky boli pozatvárané. Zaujal ma ‚Švédsky rezeň‘ za 3€. Aký to je, švédsky?? Žeby s brusnicami?
Vyliezli sme nad intráky a pri západe slnka sa dívali na veterné turbíny v Rakúsku a moje sídlisko na kopci, tržnú ranu, v ktorej žijú ľudia ako ja.
Nestihli sme iba jednu vec: židovský cintorín. Susedí priamo s Mikulášskym, ale bol šábes, sobota, nepustili by nás. Dívala som sa cez plot na náhrobky v cudzom písme, keď mi do obrazu vošlo veľké chlpaté telo.
Srnka! Pásla sa medzi pomníkmi. Mala zadok trhovkyne, riadne šunky, a bola sivá ako celá táto sklobetónová štvrť. Musela prísť z lesa nad cintorínom.
Srnky nesvätia šábes.
