Prišli na minútu presne. Otvorili kufríky, a rovno bez predohry začali makať.
Jeden bol veľký, a vyzeral ako často, no zle živený lev. Očividne sa o seba nestaral. Druhý bol jeho pravý opak.
Letmo sme o seba so Starším zavadili.Tlapa ako lopata, no kožu mal jemnú, akoby nemontoval plynové kotle, ale celé dni miešal krémy v Palme.
„Máte ruky ako kozmetička“ vravím mu uznanlivo. Takéto veci si všímam, keďže ja mám ruky ako plantážny robotník.
Pozdávali sa mi. Nehovorili zbytočne veľa, no hovorili k veci, a očividne rozumeli tomu, čo robia. Navyše mali značkovú montážnu výbavu.
Image NIE JE nanič. Ak používate najvyššiu radu Bosch, vŕtačku od Makyty a hmoždinky zn.Fischer, ľudia nevidia vaše brucho, copík ani plešinu. Tak to skrátka je.
„Čo je na Fischerkách vlastne také výnimočné?“, pýtam sa. Podobných informácií nikdy nie je dosť.
Vysvetlili mi (Univerzálnosť. Vhodné pre každého. Bezproblémové. Čosi ako polievka). Chceli mi jednu aj dať, za to, čo mi v bistre nechtiac rozbili.
„Aj tak sa Vám to sem nehodilo,“ povedal Starší, akoby sa život skladal len z toho, čo sa mi hodí, a všetko ostatné môžem porozbíjať.
Každopádne, pochopila som, že hmoždinka zn.Fischer je čosi ako jeseter zo Stupavy, jerseyské mlieko alebo kvety od Bednárika.
Keď začali pripevňovať na stenu medené rúry, odložila som nachvíľu notebook a s úľubou ich pozorovala.
„Wow, idú mi k mojim starožitným formám na bábovku“ pochválila som rúry. „Tieto veru nebudem prefarbovať.“
Moje pôvodné plynové rúry boli totiž také škaredé, že som ich ihneď prefarbila na žlto. Zrejme ste si ich v bistre nikdy nevšimli, no mali ste ich pred očami sedem rokov.
‚Mladší‘ pozrel na bábovkové formy.
„Áno. Ešte aj odtieň sme Vám trafili.“
Presne tento druh humoru ma duševne obohacuje. Škoda, že nemám sto kotlov, ktoré by mi chodili opravovať.
Montovali, vtipkovali medzi sebou, a oslovovali sa ‚brácho‘. Bol to riadny rozdiel oproti môjmu pôvodnému ‚kurvába, pičába‘ tímu z Dunajskej Stredy.
„My sme aj v skutočnosti bratia,“ prezradil mi neskôr Mladší.
Dnes kdekto volá kadekoho brat-sestra, no v praxi to nič neznamená. Krv je len voda, s kvapkou borovičky. Títo sa však očividne mali radi, a dokázali spolu fungovať aj pracovne. Bolo to sympatické.
„Takto to budete mať? Pekné,“ pokýval Starší uznanlivo hlavou, keď si prezrel moje nové vybavenie. „Len ten ‚kurín‘ to tu špatí.“
„Aký kurín, to je bar!“, zavrčala som. „Môj najkrajší kus nábytku.“
Starší brácho sa však nedokázal zbaviť utkvelej predstavy kurína. Ktovie, možno ho doň v detstve zatvárali.
Keďže videl, že ma to označenie rozčuľuje, vtipkoval o kuríne celý deň. Snažila som sa mu vysvetliť, že ten kurín, teda bar, brácho, robil môj bývalý muž, ktorý robil všetko pedantne, a ten bar bol hosťovzdorný, praktický, nezničiteľný, a keď sme s kuriérom Tomášom rozoberali kuchynskú linku, ktorú tiež robil môj ex, Tomáš zhodnotil, že by sa na tých hmoždinkách dalo aj obesiť.
Netuším, odkiaľ to vie, výrobca takéto veci určite neuvádza v príbalovom letáku. No podľa štatistík volia túto formu skôr muži. Formulka ‚..udrží aj dospelého chlapa‘ nabrala pre mňa nový rozmer.
Bráchovia v rámci záverečnej postprodukcie rozpílili na chodníku moje staré potrubie, aby ho mohli odviezť do zberu. Žiadne ‚čauko, tu máš faktúru, a odpad si vyhoď sama‘.
Ocenila som to aj nahlas.
„My pracujeme takto. My nie sme obyčajní plynári,“ roztiahol Starší brácho páví chvost.
„Brácho, všimol si si, ako sa tá brúska sama zastavila, keď narazila na odpor??“, predvádzal Mladší Staršiemu svoju hračku, a chvíľu sa hrali s brúskou.
„Kebyže mám synov, boli by obkladačkári,“ zasnívala som sa pri pohľade na tých dvoch. „Mali by o prácu postarané, dobré zárobky, a zákazníci by ich ešte na rukách nosili.“
„Veru,“ okamžite mi schválil Starší brácho, „remeslo má zlaté dno!“
„Ja poznám len dno,“ pousmiala som sa, mysliac na vlastné remeslo kuchárske.
No nepochopil.
„A keby ste ich ešte dali za stolárov!“, nadchýňal sa, „stolár – toho dnes nezoženiete. A ak áno, tak za neskutočné peniaze.“
„Viem. Veď preto sme si ‚kurín‘ robili sami!“
S hurónskym smiechom nasadli do auta a odfrčali. Vidíme sa o dva roky pri revízke. Brácho.
