CHARLIE A JA /pokračovanie ‚Hebridean Sushi’/

Moje vrece sa pohlo a všetci na palube sa naňho dívali.

Preplavili sme sa s vrecom z ostrova Berneray do Levenborough na ostrov Harris.
Na lodi, v obchode, aj v autobuse sme pútali pozornosť. Môj opancierovaný spoločník začal vydávať klepkavé zvuky. Už bol bez vody vyše hodiny. Nevedela som, čo to znamená, ale dobré to asi nebolo.
Keď sme konečne dorazili na Luskentyre beach, obrovskú a nekonečnú, vraj tretiu najkrajšiu pláž sveta, vyhĺbila som v piesku jamu, a keď sa v nej nahromadila morská voda, ponorila som do nej Charlieho.

Áno, dala som môjmu rakovi meno.

Po 15 minútach oživovania sa prebral a pokračovali sme ďalej. Pláž mala dobrých 20 kilometrov.
Premýšľala som, čo s ním urobím. Jedla som mala dosť, nepotrebovala som ho. Ale chcela som ho priniesť ‚domov‘ na Berneray. Ukázať ho Ianovi.

Ian The-Shapeshifter (zvyk dávať druhým ľuďom prezývky ma neopustil ani tu) bol postarší anglický kamionista s bruškom, plešinkou a kvietkovanou košeľou, pomaly umierajúci na nadmernú konzumáciu single malt whisky.
Mal rád Hebridy, svoj staromládenecký život, a bol to láskavý, vtipný človek. Rovnako ako ja si všade nosil kuchársky nôž a koreniny. Rád sa delil o jedlo. Sadli sme si od prvej chvíle.

The-Shapeshifter hovoril niekoľkými cudzími jazykmi, vrátane gaelic, a menil svoje ‚shapes‘ podľa toho, koľko whisky mu práve kolovalo v krvi. Ešte som nevidela človeka vypiť toľko tvrdého alkoholu a žiť. A to som ‚po meči‘ z Východu. Avšak ani po divokých párty, keď sa náš domček pri mori menil na najlepší bar na Hebridách, nikdy som Iana nevidela ležať skrúteného na lavici vo fetálnej pozícií. Maximálne sa tak držal za hlavu.

Ian bol pyroman ako ja. ‚Fire walk with me!‘ bolo naše heslo. Za týždeň sme spolu spálili väčšinu zásob hostelového uhlia. Piť ráno kávu pred plápolajúcim kozubom bol krásny luxus.

Apropo, káva. Shapeshifter pil tú istú značku ako ja. ‚Melting magma‘, extra strong. Keď sme v prvé ráno vytiahli naše kávy a koťogá, a zistili, že ich máme rovnaké, dobre sme sa zasmiali. Lebo na Hebridách nekúpite poriadnu kávu. Obidvaja sme si ju priniesli z pevniny, dokonca z toho istého miesta.

„Ian, kto sú to ‚bonkers‘?“, opýtala som sa v jedno popoludnie. Vonku na mori sa čerti ženili a ja som mala zámienku sedieť s knihou pri peci.
Ian sa zasmial a vysvetlil mi to.
„Ian, kto je to ‚class A-cretin?‘, pýtam sa po chvíli. Rozrehotal sa, a opäť mi to vysvetlil.
„Ian, a kto je to ‚completely nutter‘?“
„Čo to čítaš, prosím ťa??“
„Ian, a kto sme my? ‚Bonkers‘?“
Zamyslel sa. „Svojím spôsobom.“

On už bude vedieť, čo robiť s Charliem!!

Na Luskentyre beach začalo pršať. Lialo niekoľko hodín a v obrovskom otvorenom priestore sa nebolo kam ukryť. Pri takomto daždi ani vodný stĺpec oblečenia 10 000 nepomôže.
Šlapala som veľa míľ k najbližšej zastávke. Nakoniec sme sa s Charliem, ktorý sa už nehýbal, dostali k búdke na výpadovke. Bola to len neoznačená búdka uprostred kopcov.

Autobus však nakoniec prišiel.

Šofér vypeckoval kúrenie na maximum, a zaujímal sa o moje vrece. Tak som mu povedala o Charliem.
„Ty si mu dala meno?? Ale to nesmieš, potom ho nebudeš vedieť zjesť!“
„No veď sa ani nechystám.“
„Čože?? Vieš aké sú raky drahé?? To ho daj radšej mne!“, túžobne sa díval na moje vrece.

Takto sme došli až do prístavu. Našla som nejakú vodu a namočila Charlieho. Po chvíli sa začal hýbať, ešte žil.
Fúkal ľadový vietor a ja som v mokrom oblečení mrzla. Vliezla som do kaviarne na móle. Nekúrili. Vrece som zatiahla pod stoličku, otázkam sme sa však nevyhli. Tak som im povedala o Charliem.
„Nemôžeš ho volať Charlie, tak sa volá môj syn!“, zdesila sa majiteľka kaviarne.

Nakoniec po hodine prišiel trajekt.
O ďalšiu hodinu sme s Charliem vystúpili na Berneray. Do hostela to z prístavu bolo ešte 8 km pešo. Trielila som domov a zuby mi v mrazivom vetre drkotali ako kastanety.

Vrazila som do jedálne.
Ian tam nebol. Vonku nebolo ani jeho auto. ‚The-Shapeshifter‘ zmizol.

„Čo to máš, raka?? Ó, tie sú veľmi chutné!“, zalizoval sa holandský pár, ktorý som našla sedieť pred kozubom v kuchyni. Túžobne sa dívali na moje vrece.

Nebolo čo riešiť.

Odniesla som raka do zátoky. Počas prílivu je tam hlboká voda, a skaly, za ktoré sa môže schovať. Už bola skoro tma. Vytriasla som Charlieho z vreca do plytkej vody a konečne som si ho celého pozrela. Chvíľu sa nič nedialo. Vyzeral zúbožene. Morská voda ho obracala na chrbát a ledva hýbal nožičkami.

Nakoniec sa však prebral.
Po dlhých minútach oživovania sa konečne udržal na nohách a v silnejúcom prílive sa začal posúvať hlbšie do mora. Chcela som vidieť, ako to zvládne, ale voda bola zrazu všade okolo a strhávala ma z nôh. Musela som ísť.

Charlie zaliezol za skaly a zmizol v tme.
Zaželala som mu štastnú cestu, a išla som si domov uvariť čaj.

Ráno som bola skontrolovať pláž.
Či tam Charlieho náhodou nenájdem. Že to nezvládol. No nebol tam.

Zato v kuchyni sa objavil Ian.
„Ian, kde si bol??“ kričala som a povedala som mu o Charliem. Keď som mu ukazovala fotky, Ian sa zarazil. „Počkaj, toto je Charlie??“
„Áno.“
Ian sa začal smiať.
„Tak už tomu rozumiem. Mne celý čas nešlo do hlavy, ako si ho mohla tak dlho nosiť a že ti nič neurobil.“
„Nechápem, o čom hovoríš.“
„Charlie nemá klepetá. Je poškodený. To preto ti ho dali. Žiadna reštaurácia by takého raka nekúpila. Všetci chcú len bezchybné kusy.“

To je trpká pravda.

Vytrhávanie klepiet je barbarský zvyk. Niekedy si raci klepetá odštiknú navzájom sami. Preto ich rybári každému ulovenému rakovi preventívne ‚zabandážujú‘. Inak by sa v spoločných nádržiach zmrzačili a povraždili. Alebo odcvikli pár prstov.
Niekedy sa však raky pevne zachytia v rybárskych klietkach, a nedajú sa vybrať von inak než násilím. Vtedy ich vytrhnú.
To sa asi stalo Charliemu.

„Rak bez klepiet sa nevie sám uživiť. Ani brániť. Ty si ho vlastne poslala na istú smrť“, povedal Ian. Keď videl, ako sa tvárim, dodal:
„Ale aspoň si mu dala dobrú smrť. V jeho prirodzenom prostredí. Určite lepšiu ako v hrnci vriacej vody.“
„Áno! Dúfam, že to raz niekto urobí pre mňa!“
Ale cítila som sa kvoli tomu mizerne.

Večer sme si urobili oheň v krbe a nikto nič nehovoril. Potom Ian začal: „Počul som, že rakom môžu dorásť klepetá.“
O tomto som už počula. Spomínal to jeden lovec. Že videl dospelé raky s neprirodzene malými, tenkými klepietkami.

Neviem, či to Charlie dal. Niektoré živé bytosti sú natoľko poškodené, že sa o seba už nedokážu postarať. Ale chcela by som veriť, že áno. Rakovi môžu dorásť klepetá a zranený človek sa môže uzdraviť.

Pretože príroda sa obnovuje. A časom zahojí časti tela, bez ktorých človek nedokáže existovať.

Napríklad srdce.