Chodieval k nám jeden pán a mal žltú čiapku. Volala som ho Pán-v-žltej-čiapke.
Nikdy nič nehovoril a obedoval vždy sám. Sadal si k najmenšiemu stolíku, hoci nemusel, a za to som ho uznávala. Robia to len ohľaduplní ľudia. Alebo tí, čo pracujú v gastro.
Na to druhé nevyzeral.
Jedného dňa sa Pán-v-žltej-čiapke objavil až pred záverečnou. Vyzeral skleslo a vliekol sa ako mucha, ktorej odtrhli krídlo a tri nohy.
Povedzte človeku, čo takto vyzerá, že máte vypredané.
Rozhodla som sa improvizovať. Vzadu v kuchyni bol ešte veľký hrniec plný mäsa a kostí, z ktorých sa varil vývar.
„Nebude Vám vadiť veľa mäsa?“
„Čokoľvek..“
A tak dostal misku mäsa, zaliatu extra silným vývarom z dna.
Z nejakého dôvodu, zaúčinkovala naňho táto kombinácia ako kryptonit. Keď dojedol, žiaril ako vatikánsky vianočný stromček a nemohol to potlačiť. Pritom vôbec nie je usmievací typ.
Musela som sa smiať. Doteraz sa na tom smejem, hoci je to už rok. Nepamätám, kedy od nás odchádzal hosť v takomto ‚stave‘. Presne takto si to v ideálnom svete predstavujem. Vypijete tekuté šťastie a bude vám to vidieť na tvári.
„Vyzeráte spokojne“, povedala som.
„Akoby som si ‚niečo‘ dal, že??“, doširoka sa usmieval. Aj on to cítil.
….
Na druhý deň priviedol Pán-v-žltej-čiapke aj kamaráta. Sadli si za väčší stôl, a Žltá-čiapka mu o nás rozprával. Zjedli, bolo to v pohode, ale včerajšok sa už nezopakoval.
Nevadilo mi to. Nie sú každý deň orgazmy.
Ale niekedy skrátka zapasuje. Vývar, segedín, dobrá pesnička, a hodnoty objavíme práve vtedy, keď sme kompletne na dne.
