O ženách píšem menej než o mužoch.
Chodí ich sem málo. Myslím, že je to aj tým, že ženy sa so mnou nevedia stotožniť. S tym, čo som. Muži také veci neriešia. Muž sa chce len najesť.
Ženy vo všeobecnosti trochu ‚hrajú‘. Poznám to, sama som žena. Chodia v anonymných skupinách. Skupina nemá osobnosť. Ťažko o nej niečo napísať. Kedysi ich tu bolo veľa, pandémia však preriedila aj ženské davy.
Dnes na mojom nebi zostali len kométy.
Kométy obedujú samé. Maximálne prídu s mužom alebo dobrou kamoškou. Sú vyrovnané ako vodováhy. Priamo sa dívajú, jemne usmievajú. Málo rozprávajú. Nehrajú.
Len žiaria.
Niekedy mi dávajú kvety.
Tak som spoznala ‚Dámu zo steakhousu‘.
Ako jedna z mála žien nikdy nemala potrebu mnou manipulovať.
„Ona je tak úžasne prirodzená a NORMÁLNA,“ vyjadrila to raz Viki Aprílová, moja kolegyňa, keď mesiac denno-denne stretávala a pozorovala našu ‚Dámu‘.
‚Dáma zo steakhousu‘ žije v dome s veľkou chladničkou. Ona i jej muž milujú mäso. Bežne majú doma pre vlastnú potrebu zo desať kíl steakov.
„Načo toľko??“ zdesím sa. No ako človek, čo si kúpil pre vlastnú potrebu mletú červenú papriku za 500 eur, jej vlastne rozumiem.
„Ja som ešte nikdy nejedla steak“ priznala som sa. Dobre, možno som zjedla kúsok, čo mi ktosi odkrojil zo svojej porcie.
„Kvetka, veď si kuchár, ako to, že si nikdy nejedla steak??“, zhrozil sa Mladý Pán Čedar (a keby ešte vedel, že som dokonca brigádovala v kuchyni v steakhouse..)
Neviem.
Na mäse som vyrástla. Starý otec choval hospodárske zvieratá, kŕmil ich vlastnoručne dopestovaným krmivom, mäso bolo niečo, čo bolo vždy doma. Závidela som deťom v škole ich desiate – obložené syrové chleby, napolitánky, čaj. Ja som mala vždy mäso.
Bolo to však M Ä S O.
A MÄSU stačí len soľ. Tak ako peknej babe stačí biele tričko a mužovi úsmev a umyté zuby. Aj v nich budú nezabudnuteľní.
Dostanem toto v reštaurácií? Tak vidíte. Načo by som jedla steak.
‚Dáma zo steakhousu‘ nepovedala nič, len sa usmiala.
A potom prišla prvá pandemická Veľká noc. Želali sme si s hosťami pekné sviatky, dávali drobné darčeky.
„Priniesla som Vám steak,“ vytiahla ‚Dáma zo steakhousu‘ z kabelky ružový balíček.
„Dlho som vyberala,“ ukázala mi fotku svojej chladničky veľkosti japonskej hotelovej izby.
„Nakoniec som Vám vybrala tento sirloin. Má na sebe aj trochu mastného, to by Vám mohlo chutiť,“ dokonale vymanikúrovaným nechtom ukázala na čosi biele mastné, čo sa tiahlo po obvode mäsa.
Vidím ju, ako sa prehrabúva v steakoch ako sestrička v kartotéke, aby našla ten správny začiatočnícky pre Kvetku.
„Ja si Vás chcem adoptovať!“ vyletelo zo mňa.
…
Myslím, že ‚Dáma zo steakhousu‘ nemá deti. Nikdy o tom nehovoríme.
No keby mala, z tejto kométy sa budú rodiť šťastné hviezdy.
