DUŠIČKY

Nemáte to odkiaľ vedieť, no takto pred pár rokmi, tesne na Dušičky, zomrel môj otec. Nikto si nič nevšimol, bistro bolo normálne otvorené. Zamestnávala som vtedy ľudí na TPP a Sociálna poisťovňa akceptuje smrť ako dôvod na odpustenie odvodov, len ak je to tá vaša.

Pohreb sa konal v pondelok, deň keď nevarím (už rozumiete, načo sú gastroprevádzkam tzv. ‚voľné‘ pondelky?), a so všetkým mi vtedy pomohli kamaráti. Pohrebná služba má oficiálne otváracie hodiny kratšie než ja, takže aj po urnu musel ísť kamoš.

Priniesol ju do bistra a položil na bar.

„Čo je to také ťažké??“, nechápavo poťažkal ‚otca‘ v igelitke.

„No čo, on vždycky rád jedol“, pokrčila som plecami, a predstavila si otcove tri nedeľné rezne na kile zemiakovej kaše.

Uložiť ho do zeme bolo najjednoduchšie oproti na Ondrejskom cintoríne, ktorý máme cez cestu. Tam sa však už nepochováva. Jedine že ste prezident alebo národný umelec, čo môj otec veru nebol.

Napriek tomu, že sa na Ondrejskom už roky nepochováva, niet v našej štvrti živšieho miesta. Hlavne v noci! Tým, že sa na noc zamyká a nie je osvetlený, poskytuje relatívne bezpečný nocľah rôznym entitám. Ak viete, ako sa dostať dnu.

Vieme o sebe. Tým, že bývam dlho v práci, počujem ich cez otvorené okno, a noční obyvatelia cintorína ma zasa vidia, lebo svietim. Ak niečo varím, cez okno vonia celá ulica. Moja prítomnosť sa nedá utajiť.

„M-háš v-hývar??“ strčil mi raz jeden dnu strapatú hlavu. Oči sa mu leskli.

„Máš peniaze?“

Chvíľu tam len tak stál, lebo takúto odpoveď zrejme nečakal, a potom zavrel, a odknísal sa, odkiaľ prišiel.

Prespáva tam jeden vysoký, strašne chudý. Chodí s takým malým, celkom pekným, a na oboch vidno, že fičia na niečom silnejšom než kofeín. Potom je tam Žena. Vkuse sa háda s mužom, ktorý ide vždy dva kroky za ňou. Najviac ma však fascinuje Chrapľavý-muž.

Keď som ten hlas počula prvýkrát, išla som sa osobne presvedčiť, neveriac, že ten zvuk vychádza z ľudského hrdla. Takto nejak podľa mňa znie rakovina hrtana.

Chrapľavý-muž sedel na mojich schodoch a balil si cigaretu.

„Kh-aroll. Kh-arollll,“ zasyčal do tmy. „M-háš oh-eňh??“

Cez cintorínsku mrežu sa prepchal ‚Kharol‘ a pripálil mu.

Neosvetlený cintorín je pre človeka bez strechy nad hlavou Jackpot. Mnoho cintorínov je totiž verejných, nezamykajú sa, a sú plne osvetlené, čo je nepríjemné, ak sa potrebujete vyspať zadarmo a mimo zvedavých očí.

Nemusíte byť ani bezdomovec, stačí, že uviaznete v noci na neznámom mieste.

Takto som raz strávila noc na cintoríne na švédskom ostrove Öland. Dalo sa tam núdzovo skryť pred dažďom, a nič lepšie som nenašla. Vysvietený bol však ako vatikánsky vianočný stromček, takže tá noc nestála za veľa.

Preto ‚našim‘ ondrejskú tmu doprajem. Viem, aké to je.

„Nemala by si ľudí deliť na ‚našich‘ a ‚ostatných‘,“ povedala mi Zuzka Madeirológ Jr. s úsmevom, „tam začína to povestné rozdeľovanie spoločnosti,“ .. a mala samozrejme pravdu. No niekedy si nepomôžem. Len vďaka ‚Našim‘ (a tomu, že sa nevzdávam) Polievočka dosiaľ funguje.

Každopádne, už o pár hodín bude Ondrejský cintorín opäť raz v roku vysvietený ako cirkusová manéž. Kým znovu zhasne a náhrobní turisti odídu, ‚naši‘ sa poriadne nevyspia.

…..

Venované všetkým, ktorí neodpočívajú v pokoji.