JUNIOR

Taký mládenček mi vo štvrtok zastal pred dverami. Nevyzeral na nikoho z mojich objednávok, a už vôbec nie ako moja cieľová skupina. Adolescento-teenageri by o moju prevádzku skateboard neopreli, jedlo je asi to posledné, čo ich zaujíma.

Ale išiel evidentne ku mne, lebo tam trpezlivo stál a tváril sa .. ako to povedať … pobavene zvedavo?
Akokeby ma už poznal, ale zároveň nie. Že by sa aj smial, ale ešte sa nebude. To ma vážne zaujalo.

Nakoniec prišiel na rad.

„Dobrý deň, prišiel som pre objednávku Pána-z-justície“, povedal, a keď hovoril toho ‚Pána-z-justície‘, popod neexistujúce fúzy sa smial. Akoby to bolo tajné heslo a on sa na ňom dobre bavil.

Chvíľu som vôbec nevedela, o čo ide. Až potom mi doplo.
„Je Váš otec vysoký?“, vystrelila som naslepo.
„Áno.“
„Má Vaša mama rada huspeninu?“
„Áno.“

Dala som mu liter šošovicovej s guľkami.

…..

Tak vy so mnou hráte moju vlastnú hru, milí hostia, a navádzate na to aj deti?! To sa mi páči. 🙂

Som rada, že som sa napriek lockdownu vrátila do práce. Lebo my si niečo vymieňame. A nie je to len jedlo za peniaze.

Myslela som, že mi to už nechýba. Ale chýbalo.