Dnes mi odkvitla kytica. Vydržala skoro dva týždne, to je na kvety celkom dosť. Dávala som im do vody cukor. Vraj sa to tak má. Striedala som biely, hnedý, občas brezový, muscovado.. aby mali zmenu. Asi im to chutilo.
Bol u mňa práve po obed ‚Kiwi Lukáš‘, keď mi ich priniesli.
„Dobrý deň, hľadám Kvetoslavu.“
„To som ja.“
Sslečna položila kyticu na lavičku a odišla.
„Od koho je??“, volala som za ňou.
Na ceduľke bol odkaz, no žiadne meno.
Bola od ženy. Chcela som napísať ‚ako vždy‘, ale vlastne to nie je pravda. Odkedy začala pandémia, ‚Kníhkupec Ondrej‘, miestny Rescator na bicykli, plieni verejné parky od Hainburgu až po Devín, a zásobuje bistro kytičkami.
Obrátila som papierovú ceduľku s odkazom.
Na zadnej strane bol názov kvetinárstva. Chodievam často okolo, nikdy som však nevošla. Asi preto, že sa vyjadrujem skôr jedlom než kvetmi.
Vždy sa však pozriem dnu. Pretože tam v podstate nič nie je. Príjemný prázdny priestor, a vo výklade nežná vetvička.
Ako človek, čo sa nerád obklopuje vecami a nemá doma skrine, oceňujem minimalizmus.
Interiér kvetinárstva sa mi pozdával. Zároveň v ňom nebolo nič, kvoli čomu by som chcela vôjsť. Človek asi musí vedieť, prečo tam ide. Čo tam nájde.
Je to podobné ako s mojím bistrom, do ktorého náhodní okoloidúci nevchádzajú. Ak vojdú, zvyčajne ich ihneď odradí celková rozloha, podobná väčšej kúpeľni v petržalskej garsónke, a to sa ešte nedostali ani k tabuli s cenami a jedálnym lístkom.
Nevadí mi to. Je to tak v poriadku.
V malom nenápadne sa však môže skrývať hĺbka. Ako keď stúpite na malý trávnatý kopček, a zapadnete po pás do vody. Taká je aj slečna, čo mi kvety poslala. Krehká, nenápadná.
Ale aj ‚skinny fists‘ vedia vyraziť dych.
