NA FARME

Takto za iných okolností, bolo by už bistro na celé leto zatvorené, a ja by som pracovala kdesi na Severe.
Navykla som si v lete popri cestovaní chodiť na ‚intershipy‘ do zahraničia. Do reštaurácií alebo na miesta, kde robili veci, čo ma zaujímali.
Moje intershipy boli zväčša zadarmo, resp. za ubytko a stravu, získané skúsenosti však boli na nezaplatenie.
Posledný rok som dokonca vyplnila prihlášku na Glastonbury (hudobný festival v UK). Lenže prišiel covid .. a potom boli už len nekonečné horúce letá v Bratislave.

Keby ste si to chceli skúsiť, a mám to nejak zhrnúť, dala by som jedinú radu: Nechoďte pracovať na miesto, kde sú majitelia pred rozvodom!

Mne sa to raz ‚podarilo‘.

Útulná farma v Škótsku, ktorú som si vybrala, bola v zelenom kraj, kde dosiaľ rastie dub, pod ktorým sedával Shakespeare. Čo sa však z databázy ekofariem nedozviete, sú ich rodinné pomery.

Že sa čosi deje, som zistila veľmi rýchlo. Nebolo na to treba ani angličtinu. Farma navonok pôsobila normálne, no v ovzduší starej ‚cottage‘ bolo ‚pnutie‘.

Bol to dlhoročný, životom a sebou navzájom unavený pár.

On mal rád brigádničky krv a mlieko, s veľkými prsiami, ktorým mohol rozkazovať a celý deň ich preháňať po poli.
Práve pri Johnovi, nervóznom mužovi, ktorému nikdy nevyhovovalo škótske počasie, som si výraznejšie uvedomila, že by som mala v Polievočke spomaliť. Inak môžem dopadnúť ako tento neurotický farmár, ktorý sa sám (občas s pomocou 1-2 brigádnikov) snažil obhospodáriť 3000 stromov. Jeden deň sme spolu kolenačky zaštepili 600 stromčekov a ja som pľula hlinu ešte dva dni.
John videl len jablone. A cez ne nevidel svoju ženu.

Ona rada varila. Ale nie preňho.

Celoročne vítali na farme davy brigádnikov, ktorých muž cez deň preháňal, a žena večer kráľovsky kŕmila.

Margareth varila ako bohyňa, a väčšina surovín bola bio, z jej vlastnej záhrady.
Každý deň sme mali štvorchodovú večeru, zakončenú dezertom, a bola to vec, na ktorú som sa tešila najviac.
Naučila ma povariť so zemiakmi kúsok jabĺčkovej mäty, a pridávať do šalátu listy medovky.
Varila presne tak, ako to ja už doma nerobím: pre radosť. Dívala sa optikou šéfkuchára, nie umývača riadu.
Pripravovala zakaždým viacero druhov príloh, šalátov, vegánskych jedál, výsledná kompozícia bola krásna, a špinavého riadu epické hromady.

Obaja manželia mali tajný život.

Ten jej bol každopádne zaujímavejší.
Kým John sa na poli uspokojil s rozprávaním o svojom neuspokojivom sexuálnom živote, a na obed zjedol pripálený toast, ktorý si ráno vlastnoručne pripálil a zabalil, lebo žena mu nikdy neurobila raňajky, Margareth chodievala cez deň na vernisáže, na hodiny jogy, obedúvala s kamarátkami syrové sendviče v galérií a pila dobrú kávu.

Párkrát ma vzala so sebou, pod podmienkou, že to nebudeme spomínať doma.

Potom som strávila deň na poli s Johnom, ktorý sa nesúhlasne díval, keď som svoj obed zjedla už o 12tej, hoci v Škótsku sa oficiálne obeduje o jednej (no čo, bola som hladná!) a pohoršoval sa nad tým, že zjem na posedenie 2 varené vajcia+3 toasty, hoci škótsky štandard je 1+1 (no čo, kto pracuje, potrebuje jesť).

Nemala som veľa času pozorovať ich vedľa seba, väčšinu času som makala na čerstvom vzduchu alebo spala ako zabitá.
Ale drobné prejavy neláskavosti, káva, ktorú si niekto uvaril len pre seba, vychladnutý hrniec, v ktorom si niekto uvaril vajíčko na raňajky len pre seba, boli dostatočne veľavravné.

On jedol mäso, ona bola vegetariánka.

Ona bola budhistka, on klial ako pohan.

Ona bola štedrá, on lakomý ako zmok.

Ona bola preňho frigidná, on pre ňu starý, tučný a plešatý.

To, čo ich spájalo, boli ‚Archers‘, hygiena a politika.

Mohla byť doma akákoľvek nálada, keď večer v rádiu zaznela zvučka ‚Archers‘, miestnej rozhlasovej hry, obaja sedeli pri rádiu ako prilepení a najbližších 20 minút bolo zakázané rozprávať.

Ešte jednu vec robili spolu, a veľmi vášnivo: Politiku.
Obaja boli vášniví socialisti. Jeden piatok som sa s nimi dokonca ocitla na meetingu miestnej SNP bunky.
Preberalo sa odtrhnutie Škótska od Anglicka, ako bude život vyzerať potom, a ja som sa cítila ‚wau, čo tu robím??‘
Ľuďom najväčšiu starosť robili penzie. Či o ne odtrhnutím od Westminsteru neprídu. Na tejto otázke vlastne socialisti aj pohoreli v referende o odtrhnutí.

„S rizikom treba rátať. Môžeme urobiť len jedno – spustiť sa z kopca a držať si klobúky,“ povedala Margareth.

Bol to môj prvý politický meeting v živote, a hoci som rýchlej škótčine zamak nerozumela (alebo som sa musela veľmi sústrediť), bol to zaujímavý večer.
Stretnutie sa odohrávalo v kaviarni a Margareth nám kúpila kávu a koláče.
Sebe a mne.
John by si bol dal tiež, no vlastné peniaze míňať nechcel. Tak len sledoval každý Margarethin hlt, a ona dojedla a nenechala mu ani za lyžičku.

K absolútnej zhode dochádzalo v tejto domácnosti len v otázke hygieny.
V dome sa šetrilo vodou, v kuchyni na dlážke bola centimetrová vrstva hliny, vysávač som nikdy nevidela, pavučiny podľa feng-shuej prinášali šťastie, a riad sa neoplachoval od saponátu.

Najprv som si myslela, že Margareth kašle na upratovanie z rovnakých dôvodov ako na varenie pre svojho muža.
Lenže nie. Toto bolo hlbšie.
„John, Kveta má obavy o moju hygienu,“ povedala Margareth sarkasticky, keď som sa hneď druhý deň po príchode ponúkla, že im umyjem okná a povysávam.
John sa prežehnal a spustil prednášku o tom, že najviac bacilov je v nemocniciach.

Musela som sa premôcť a dočasne oslepnúť. Nedívať sa, ako John vytiahol z drezu pohár, celý od saponátu, a Margareth doňho naliala lekvár a vysterilizovala.
Nekomentovala som, keď sa mi v polievke tvorili dúhové oká a káva chutila divne.
Bol to koniec-koncov ich dom, tak som len pozorovala, ako mi z čaju odletujú veselé farebné bublinky, a robila som, čo sa odomňa žiadalo.

Neviem, či rozhlasová hra, politika a porozumenie v oblasti hygieny stačia na to, aby dvaja ľudia spolu šťastne zostarli.

Zjavne si to nemysleli ani oni.

Spoločné pitie kávy vonku na priedomí, delenie sa o jedlo, prechádzky ruka v ruke a tancovanie v obývačke mi prídu predsalen o čosi radostnejšie.