Z času na čas snívam o tom, ako si otvorím hostel v Osadnom.
„Kde je Osadné???“, pýtajú sa kamaráti a ja im vysvetľujem, že je to posledná dedina na konci republiky, na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou.
„Ale veď ti tam nikto nepríde!!“, sú zhrození.
„No veď toto.“
Potom si však uvedomím, že Osadné už svoj michelinský podnik má. Navyše, s kým si tam, okrem majiteľa krčmy U Borisa, pokecám?
Tak keď kamarát navrhol víkendovú mestskú turistiku po miestach v Bratislave, kde už dávno nebol, súhlasila som. Nemôžu byť každý víkend Poloniny.
Čakala som tmolenie sa v uličkách, pozorovanie stredovekých chrličov a pátranie po prešporskom tofu.
Namiesto toho sme vymetali Anča korzo, second-handy, kupovali knižky, motali sa v galérií a listovali encyklopédiu v čitárni.
Pretože „..Kvetka, mestská turistika je predsa jedlo, pitie a nákupy!“, vysvetlil mi kamoš, a zaparkovali sme na kurací perkelt pod gaštanom.
Vernáč bol plný, ale ešte sme sa zmestili. Pripomenulo mi to staré časy, keď som robila za rohom v miniatúrnej reklamke, v našom neklimatizovanom podkroví bolo v lete 30 stupňov a koncerty zdarma, lebo v Zichyho paláci nacvičoval orchester. Chodila nam upratovať pani Ela, ktorá piekla perfektné pagáče, požičiavala nám svoju chatu a babysittovala naše deti. Šťastné roky pre celý team. A potom sme všetci niekam odišli, oženili sa, povydávali, rozviedli, a celé sa to pokašľalo.
Dala som si viedeňskú kávu, a s nostalgiou skonštatovala, že po 15 tich rokoch mi ju priniesol ten istý čašník. Vôbec nevyzeral, že zostarol. Ale, možno to bol jeho syn.☝
Potom sme išli na zmrzku, ktorá existuje už roky, ale ja som tam nikdy nebola (lebo nejem zmrzku), a dala som si marakuju a bola dobrá a pripomenula mi Madeiru a ich tisíc a jeden odtieňov marakuje.
Išli sme nekonečne dlho popri rieke, a pod jedným z mostov, v jeho tieni, bol veľký betónový ‚pľac‘, ako vystrihnutý z úvodnej scény filmu „Scarface“. Zmestil by sa sem malý utečenecký tábor ako vo filme alebo menšia kultúrna akcia.
Nikto tam nebol, a my sme si vraveli „wow, prečo sa na takýchto zaujímavých miestach niečo nekoná?“ Bolo to perfektné.
Nakoniec ma zobral na pieskovú pláž v 3.stupni ochrany. Stromy mali korene vo vode ako mangrovy, a pod ich korunami bolo prítmie a chládok. Dívala som sa cez Dunaj na lodenicu, moje sídlisko, trčiace zo stromov ako škaredá otvorená rana, máčali sme sa v mútnej vode, ktorá bola teplá ako čaj, a bolo to perfektné.
„Toto miesto je krásne. Prečo som tu nikdy nebola?“, divila som sa, a zaradila pláž na prvú priečku, kam budem chodiť piknikovať a písať knižky. Teda, čítať.
Nie sú to Poloniny, ale bývalý Prešpork má veľa do seba. Len vás tam niekto musí zobrať.
Inak to možno nikdy neobjavíte.
