Vždy, keď sa na obzore zjaví nový ‚blbec‘, pripomenie mi niektorého zo svojich predchodcov, a ak mám na tú tému náhodou rozpísaný článok, častokrát ho práve vďaka tomu dokončím, a ďalší príbeh sa uzavrie.
Tak som si spomenula na Mr.Londýn.
Mr.Londýn trávi veľa času v Londýne, a návraty na Slovensko mu spôsobujú kultúrne šoky. Dokážem to pochopiť. Na kultúrne šoky zo Slovenska netreba lietať ani do Londýna, stačí ísť vyniesť smeti vo vlastnom dome.
Mr.Londýn rád konzumuje ‚exotické‘ jedlá, v ktorých na jeho vkus u mňa nikdy nie je dosť koriandru.
“V Londýne majú v bistrách na pulte celé hromady koriandru, môžem si dať koľko chcem,“ oznamuje mi, kým naberám a ja sa usmievam ako hluchý barman.
‚Vieš, koľko stojí kilo koriandru na Slovensku?‘, myslím si.
Londýn je gastronomický kotol, pestrý a výbušný ako Kaukaz, s india shopmi na každom rohu a jednou z najväčších krytých potravinových tržníc v Európe. Koriander je bežný ako bicykel. Kto už by to porovnával s Bratislavou?
„Minule som tam jedol takú polievku, jamajskú, takú kuchyňu by ste tu mali robiť,“ hudie si ďalej svoje nevyžiadané rady, vymenúva mi ingrediencie a ovocie, z ktorých sa bratislavskému konzervatívnemu publiku pretočia panenky, a ja si sentimentálne spomeniem, ako ma raz Zulu v Belfaste vzal na nákup do karibik-shopu.
V jedno teplé popoludnie, také ako dnes, dobehol sa sem najesť známy.
Tiež má gastro a dáva do toho všetko, no vybral si opačnú cestu ako ja – burgre, hranolky, pivečko. V otázke jedla sa nikdy nezhodneme, preto sa tejto téme radšej taktne vyhýbame.
Vôbec si nespomínam, ako sme sa ku Mr.Londýnovi dostali. Chalan možno spomenul svoje skúsenosti z reštík v Londýne, koriander, a mne okamžite vybehol Mr.Londýn.
„K tebe tiež chodí??“, rozosmial sa, a to bolo tuším prvýkrát, čo som kedy tohto pracovitého chlapca videla sa smiať.
„Minule, kým čakal na jedlo, urobil mi prednášku, že v Londýne to stojí oveľa menej, robia to tak, onak.. Mal som čo robiť, aby som mu niečo nepovedal,“ krútil hlavou.
Živo som si predstavila tú scénku: Mr.Londýn, znechutený bratislavskou provinčnou kuchyňou, berie svoj predražený mastný balíček a ide si ho zjesť. Tipujem to na dvadsiate poschodie k Zahe Hadid.
Vyprskli sme smiechom.
On fastfood, ja slowfood, a nachvíľu zavládlo medzi nami absolútne, tiché porozumenie.
