Keď sa povie sumčí paprikáš, okamžite sa mi vybaví jedna scénka. Bolo to ešte s mojimi ‚starými‘ rybármi. Dnes už s nimi nespolupracujem, no ryby mali vždy dobré.
Chlapci boli veľkí fiškusi. Keby som povedala, že mám chuť na jelení steak, prišli by s tým, že majú pole plné jeleních steakov, ktoré čakajú len na to, aby som ich pokosila.
Ale inak to boli dobrí chlapci, a tvrdo pracovali. S rybami sa totiž nedá ‚vybabrať‘. Tie si vždy ‚odmakáte‘. Sliz, krv, zimu, vlhkosť, pach, a skutočnosť, že vaše ruky budú cítiť rybami vždy, keď pohladkáte frajerku po tvári.
Je to ťažká práca a zaslúžené peniaze.
Dva týždne pred Vianocami rybárom z pretlaku roboty už úplne prepína, a vtedy sa im vôbec neozývam, až kým nenastane opäť pokojný február.
Môj príbeh sa však odohral v lete. Chlapci priniesli ryby a vysmiati sa rozvalili za stolom ako ľudia, ktorým už padla.
„Čo si taká v strese?“ „Načo blokuješ??“, krútili hlavou, keď som skákala medzi umývačkou riadu a prichádzajúcimi hosťami. Ale to človek, čo si upratuje pracovisko tak, že ho vystrieka hadicou studenou vodou, nemôže pochopiť. Alebo môže?
Do bistra vplávala zákazníčka, hovorme jej, čojaviem, Evička, a rozkázala si sumčí paprikáš.
Oboznámila som ju s tým, že rybu, ktorú konzumuje, vychovali chlapci, sediaci vo vedľajšom kúte. Veď čo môže byť lepšie, ako stretnúť svojho farmára, no nie?
Evička prejavila len vlažný záujem, vytiahla zrkadielko a začala si rúžovať tučné mäsité pery, mastné od paprikášu.
Dnes by sa takáto scénka už nemohla odohrať, keďže v interiéroch je zákaz konzumácie a povinné rúška.
Ja aj rybári sme fascinovane pozerali na tie ústa.
Chlapcom sa na ich rybacom bitúnku asi veľa ľudí nerúžuje. Mňa zasa fascinoval paprikáš, zmiešaný s rúžom, a pot, ktorý sa jej perlil nad mastnou hornou perou.
Na tých mastných paprikášových ústach bolo čosi obscénne. Bola to poklona celému rybárstvu.
Pre pani Evičku sme však boli len vzduch. Zaklapla zrkadielko, schovala rúž, a s výrazom vlajkovej bojovej lode odplávala preč.
