Pán Cinka patrí k služobne najstarším hosťom. Jedával u mňa už v časoch, keď som ešte ‚neexistovala‘ (gramatický čas dávno-budúci), keď som sa s jedlom vláčila po kdejakých jarmakoch a obskúrnych akciach. Vždy si ma našiel.
„Keď otvoríte, budem k Vám chodiť,“ povedal. Odvtedy chodí, a je to už 8 rokov. Vždy si ma nájde.
Nikdy o ňom nebol post, hoc pozažívali sme toho dosť. Ako jediného hosťa v kariére som ho napríklad (nechtiac) obliala rybacou polievkou. Zľakli sme sa obaja. Chvíľu potom chodil po obedy v takej umývateľnej bunde a udržiaval bezpečnú vzdialenosť od baru.
No prezývku nemal. Ako džentlmen zo starej školy, ktorý drží slovo a zbytočne netrepe, sa mi totiž hneď na začiatku predstavil. Pracovné prezývky v takých prípadoch nie sú potrebné.
A tak tu opäť raz v piatok sedel, v červenom kresielku, spokojný po dobrom obede. „Minule som mal u vás jahňacinku, včera som mal kozľacinku, a dnes teľacinku,“ usmieval sa.
„Samé -cinky máte,“ zdvihla som obočie a nablokovala mu palacinku.
/ale naozaj ju mal, Guacamole-teľaciu :)/
