Autom to z Bratislavy do Provance trvá asi týždeň. Ak máte čas.
Šplháte na dvojke alpskými serpentínami, po ktorých jazdil aj James Bond, Mondeo prešmykuje, spod kolies vám lieta štrk, a hoci to v tej chvíli neviete oceniť, práve absolvujete predprípravu na francúzske vidiecke cesty.
Na odpočívadle nadšene kŕmite huňatého alpského svišťa sušienkou, a neuvedomujete si, že sa to zrejme nemá, hoci sa táto vysokohorská zver sama rozhodla privyrábať si žobraním jedla od náhodných automobilistov.
Nocujete na dne zelených švajčiarských dolín a ráno tesne nad nulou poskakujete okolo auta, aby ste sa zohriali, kým sa vám pri potoku varí káva. Nemáte pri sebe ani frank.
V noci prekročíte hranicu, hoci o tom neviete. Nemáte navigáciu, iba papierovú mapu. Okolo vás je tma, les, nekonečné stúpanie, a na úzkej ceste nie je kde zastaviť. Môžete len pokračovať.
Nakoniec ten kopec zdoláte. Prvá tabuľa oznamujúca blízkosť ľudských obydlí vás v nočnom svetle privedie do vytrženia. Na prvej rovinke pri svite baterky odstavíte auto, kolesá podložíte kameňmi, a ráno už vítate vo Vallorcine.
Vallorcine je krásne miesto. Až máte chuť zostať.
Končí tu železničná trať a táto francúzska pohraničná dedina je vlastne lyžiarskym strediskom.Teraz v lete však spí. Kamenné chaty na svahoch sú prázdne.
Dáte si kávu v drevenom zrube na teplých kožušinách, a vnútorne si sľubite, že sa sem ešte raz v živote vrátite.
A potom to už ide rýchlo.
Idete z kopca dolu na juh, pred vami je Mont Blanc, Chamonix, francúzsky vidiek, lesy ktoré vyzerajú a voňajú ako záhrady, olivy, levanduľa, sladké zelené figy s ružovým vnútrom, opulentné obedy s robotníkmi v bistrách štvrtej cenovej, zakončené syrovým tanierom a kávou, štyridsaťstupňové horúčavy, a nakoniec more, francúzska Riviéra, Saint-Tropez a tarte tropézienne.
Po týždňoch strávených vo vymierajúcich kamenných dedinách zdvihne sa vo vás vlna odporu voči všadeprítomnému tropézskemu luxusu.
Vytiahnete svoju látkovú ‚vifónku‘ od Kompotu a vzdorovito vojdete do butiku v centre mesta, plného ‚pravých‘ Vifónov.
„Máte dobrú tašku,“ pochválil predavač.
„Ďakujem. Značková, slovenský dizajn,“ usmievam sa.