Keď ste mladý zaľúbený pár a cestujete transsibírskou magistrálou, jedna z najlepších vecí, čo sa vám môže stať, je, že vám úplnou náhodou pridelia súkromné kupé pre dvoch.
Máte pred sebou 6 dní a sex, prerušovaný len prestávkami na jedlo.
Objavíte rôzne polohy, napríklad ’44‘, ktoré sa po návrate domov márne budete snažiť zopakovať, pretože váš byt skrátka nie je vlakové kupé.
Keď cestujete sólo, bude to ešte lepšie.
Namiesto zaizolovanosti vo dvojici sa vám otvorí brána do sveta železničnej zábavy.
Život na transsibírskej železnici má svoj rytmus.
Tento rytmus určuje vlak. ‚Magistrála‘ je diaľková vlaková linka, ktorá premáva naprieč celým Ruskom z Moskvy do Vladivostoku. Je to najdlhšia stavba sveta a prejdete 11 390 kilometrov a 7 časových pásem.
Trasa sa časom vetví a môžete šikovno odbočiť na transmongolskú magistrálu dolu do Mongolska až Číny, alebo to strihnúť do Kazachstanu a Strednej Ázie.
Vlak sa na týždeň stane vaším domovom. Dostanete spolubývajúcich, ktorých si nebudete môcť vybrať, ani sa ich zbaviť, ak náhodou chrápu.
Niekomu sa týždeň vo vlaku môže zdať veľa. Ide však o to, PREČO to robíte. Ak sa chcete iba dostať z bodu A do bodu G a máte peniaze, zafo.sk a lietadlo je lepšia voľba.
Ak je vašim cieľom cesta samotná, magistrálu si zaručene užijete.
K ceste môžete pristupovať rôzne.
Napríklad pasívne. Zaplatíte si luxusné kupé so sprchou, budete jedávať len v jedálenskom vozni a po zvyšok času čítať knihy, jesť kaviár a pozerať z okna.
Môžete sa hneď v prvý deň opiť do bezvedomia a prebrať sa až vo Vladivostoku.
Ale sú aj iné spôsoby.
Toto je ten môj:
Ráno rozlepíte oči, zleziete z prične a pôjdete si do úzkej vlakovej chodbičky uvariť čaj do samovaru. Samovar je na konci každého vagóna. Je to kotol plný horúcej vody, horí pod ním oheň, a ‚dežúrnik‘, sprievodca, alebo ‚dežurnaja‘, sprievodkyňa, sa starajú o to, aby nevyhasol.
‚Dežúriť‘ na magistrále je inak zaujímavá práca. Čosi ako letuška, kombinovaná s barmanom, upratovačkou a SBS-károm. Máte na starosti celý vagón a ľudí v ňom.
Upratujete, vydávate plachty a obliečky, vysávate, varíte čaj, robíte check-in, check-out, a občas pripravíte ‚duš‘.
Dežúrite mesiac alebo dva, jazdíte nepretržite hore-dolu na trase Moskva-Vladivostok, potom ste mesiac doma. Ktovie, čo to robí s rodinným životom. Ale stretla som takto dežúriť aj páry, každý pracoval v inom vagóne.
Veľmi záleží, v akom type vagónov dežúrite. Existujú luxusné (tými nechodím), ‚kupejné‘ (tými chodím najčastejšie) a ‚obščije‘. ‚Obščij‘ je najlacnejší. Predstavte si ho ako open-space kanceláriu kríženú s utečeneckým táborom. Vagón je naprataný lehátkami, pomedzi ktoré vedie ulička a visia naťahané šnúry s prádlom. Môžete tu vidieť a počuť veľa vecí, ak chcete, nie je tu žiadne súkromie. Dívate sa na prsné dvorce kojacich žien a na zúfalých mužov, ako sa pokúšajú trafiť do plastovej fľaše od piva, lebo WCká sú stále obsadené. Príliš sa nevyspíte.
Cez deň je to zvyčajne super, no v noci mám chuť polovicu osadenstva pohlušiť. Preto dlhé trasy chodím radšej ‚kupejným‘.
‚Kupejný‘ je delený, ako inak, na kupé. V kupé je zvyčajne 6 postelí, pričom spodné cez deň slúžia na sedenie pre všetkých. Ak je to náhodou vaše miesto, máte smolu, spoločenské potreby sú nadradené vašim, šlofíka si dáte až večer.
Vrátim sa ešte k tej ‚duš‘. ‚Duš‘ znamená sprchu. Minimálne raz vám to odporúčam vo vlaku vyskúšať. Treba sa nahlásiť deň vopred, aby vám ‚dežurnik‘ nahrial na peci dosť vody. Celé sa to odohráva vo vlakovom WCku. To ruské je rovnako malé ako slovenské. Dostanete hadicu, zakončenú sprchovacou ružicou. Hadicu si prišróbujete k umývadlovej batérií a tamdadaaa, sprchujete sa. Voda odteká cez dieru v dlážke von.
Udržať sa na nohách je celkom výzva, lebo železný kôň pod vami nadskakuje na koľajniciach, a vy potrebujete ruky primárne na to, aby ste sa umyli. Predstavte si to nejako tak, že sa sprchujete a skáčete pritom na švihadle.
A potom sa minie teplá voda.
Ale v tejto chvíli sú raňajky a vy si nejdete dať sprchu ale zaliať ranný čaj.
Cestou prechádzate okolo ostatných kupé a zdravíte sa ‚dobro utro‘. Z vnútra sa ako ozvena ozývajú dobré utrá a neznáme ruky, biele, hnedé, mužské, ženské, detské, vás vťahujú dnu.
„Davaj Kveta, kušať závtrak“.
‚Závtrak‘ znamená raňajky.
Mala som na ZŠke dva roky ruštinu, ešte ma to ‚lízlo‘. Vždy to bol môj obľúbený jazyk. No aj keby nebol, po týždni v ruskom vlaku a 24 hodinovej interakcií s domácimi sa naučíte komunikovať. Jedine, že ste úplní asociáli a nechcete (Ale načo potom idete týmto vlakom?????).
Zalejete si svoje instantné raňajky, a cestou späť sa pristavíte na ‚závtrak‘ všade, kam vás pozvali. Ich to poteší a vy máte o zábavu postarané.
Vo vlaku a v tajge totiž čas plynie veľmi pomaly.
Vašim cieľom primárne nie je obžrať sa na raňajky do bezvedomia. Máte svoje vlastné jedlo. ‚Beg-packing‘ tj. cestovanie a život na úkor iných, bez toho, že by ste minuli čo i len dolár (hoci ten dolár máte), mi nikdy nebol sympatický. Nepríde mi to správne. Hlavne nie v krajinách, ktoré sú chudobnejšie ako moja.
Ale miestni ľudia sa radi delia o jedlo.
Ak vás zahrnú do ‚rodiny‘, môžete sa tešiť na nefalšovanú pohostinnosť.
Toto majú slovanské národy spoločné a páči sa mi to. Potrebu deliť sa o jedlo s druhými. Koluje nám to v žilách, a dá sa toho chytiť, keď máte pocit, že nikam nepatríte. Jedlom vyjadrujeme emócie a je v ňom čosi hlboko osobné.
Vo vlaku na trase Praha-Štokholm s prestupom v Hamburgu sa vám to určite nestane. Nie v takej miere ako v Rusku.
V každom kupé posedíte, čosi zobnete, priložíte na stôl jedlú drobnosť na výmenu a prehodíte pár slov. Zistila som, že na prežitie tu nepotrebujem veľa. Potrebujem len toľko, aby som sa mohla rozdeliť. A ľudia sa krásne tešia, keď ich ponúknete niečim slovenským. Pre nich je to exotika, aj keby to bola obyčajná Horalka, lebo to prišlo z ďaleka.
V poslednom kupé vás dorazia nanukom v čokoláde.
„Davaj Kveta, maroženje!“
Odtackáte sa domov, dáte si ešte raňajky so spolubývajúcimi, ktorí sa medzitým tiež zobudili, vyleziete na pričňu, a v polohe ležmo na chrbte pozorujete mihajúce sa brezy, tajgu, a necháte sa kolísať TDN TDN zvukom, ako vlak nadskakuje na koľajniciach.
Ten zvuk mi pripomenul logopedické cvičenie z čias, keď som ako malá nevedela povedať R. Mama vtedy so mnou zašla k logopédovi, a nakoniec som sa to naučila.
Keď som vyrástla, vymenilo sa to, a mama odrazu nevedela povedať R. Oprášili sme moje staré cvičenia, a nakoniec sa to znovu naučila.
Trik je v tom, že namiesto R hovoríte všade D. ‚TDnka‘ namiesto ‚trnka‘, ‚tdpaslík‘, ‚Tdnava‘ a tak.
Neviem, kto to cvičenie vymyslel, ale fungovalo. Keď ste tieto tri slová opakovali rýchlo a veľakrát po sebe, váš jazyk si zvykol, a po mesiaci ste boli odrazu schopní ‚štyri krát vŕtať vŕtačkou‘ a ‚škvŕkalo vám pritom v bruchu ako štyrom ožratým rybárom‘.
„Kto by to bol povedal, že sa na staré kolená budem znovu učiť hovoriť R,“ krútila hlavou mama, pričom to jej R stále znelo ako GV, a spustila mantru ,TDNka, TDNka, TDpazlík, TDpazlík, TDNava, TDNava…‘
Bolo to smiešne a obidve sme sa vtedy nad tým zasmiali.
A vlak robil na hrboľatých koľajniciach TDN, TDN, TDN, a ja som po raňajkách zaspávala, ukolísaná tým známym zvukom.
Nabudúce si povieme niečo o obede.
