Bistro Polievočka funguje nielen ako astrálny meeting point, ale po novom už aj ako úschovňa batožiny!
Zablúdila sem dnes skupina Španielov s hromadou kufrov. David, ktorý mal najlepšiu angličtinu, ma požiadal, či si ich tu môžu zložiť, bo ich bus ide až 22:00, a na Nivách ich odmietli s tým, že v úschovni bagáže už nie je miesto.
Netušil, že stojí v najmenšom bistre v BA, s výmerou kúpeľne v petržalskej garsónke.
Sranda, že? Bus stanica megalomanská ako moskovské metro alebo kasíno v Las Vegas, ale desať kufríkov sa nezmestilo… Musím Azbestového suseda podpichnúť, ako to nadimenzoval, keď si ‚jeho‘ zákazníci odkladajú kufre ku mne.
Španielska omama, opapa, synovci a netere sa vláčili s bagážou po podnikoch v okolí Nív, kolieska kufrov hrkotali po mačacích hlavách, bolo hnusne, mrholilo, a všade ich odmietli ako Jozefov a Márie v Betleheme.
Bistro Polievočka však práve zatváralo a dnes sa chystalo byť v práci dlho, bo má nočnú a varí kapustnice. Takže prebierka kufrov o 22:00 nebol problém.
„Potom len zazvoňte,“ vravím im, a oni sa šťastní naskladali na lavičku do ‚salónika‘, a odišli.
„Chodievaš do Španielska?“ spýtal sa David, keď sa vrátili (došli skôr, nočný život v Bratislave dnes zrejme nič moc).
„Nie, na mňa je tam teplo. Najbližšie k Španielsku som bola v lete, keď sem chodil na obedy ‚Daniel Španiel‘, ktorý je polovičný Španiel.“
Poželali sme si, potriasli rukami, urobili selfinu, natlačila som ich nepredanými baglami, a pri najbližšom tripe do Španielska nocľah istý.
Dnes bol super deň.
A nielen pre tento milý zážitok. Ani nie preto, že ste mi dnes dávali 100€ tringelty.
Skrátka bol super. Táto robota vie byť pekná.
Ľudia, čo sem chodia, ju takou robia.
