Nerozumiem, ako môže niekto nemať rád čerstvú petržlenovú vňať.
Kôpor, koriander, estragón – dobre, tomu rozumiem. Aromatické. Podozrivé.
Ale petržlen???Perlu stredoeurópskej gastronómie??Ja si ho dávam snáď do všetkého okrem zmrzliny. Vydávať sa, je mojou svadobnou kyticou. Môj bývalý muž to chápal, namiesto ruží mi nosil kytice petržlenovej vňate, a nič ma nepotešilo viac.Preto som včera len so zaťatými zubami servírovala Kristíne Romantike Škótsku rybaciu polievku BEZ VŇATE.
„Nič zelené mi tam nedávajte!“, zakázala mi.
Ak by to bol ktokoľvek iný, hádam sa a vyjednávam.Lenže ‚Romantika‘ šéfuje rozkošnému kníhkupectvu, kde majú krb, ktorý v zime aj aktívne používajú (knihy-oheň-starý dom = vzrušujúce, že??), z behania po schodoch za knihami má kvadricepsy a sedacie svaly také, že si môže celoročne dovoliť chodiť polonahá, je ryšavá, bystrá, vzdelaná, a hlavne, má babku, ktorá to vraj preháňala s vňaťami, a spôsobila jej doživotnú traumu.
„Keď robila zemiaky s petržlenom, nebolo vidno zemiaky,“ povedala Romantika, a ja som ovládla ruku a vrátila vňať naspäť. Hoci tá polievka vyzerala bez zeleného ako Kristína na Slovnaft biku. Polonahá.
EPILÓG: Mať vnúčatá, som taká istá!
