Zastavil raz pri mne nákladiak.
„Kam ideš?“, spýtali sa dvaja chlapi v montérkach.
„Kamkoľvek“, ukázala som pred seba.
„A čo tam budeš robiť?“
„Nič.“
Pozreli sa na seba.
„My ideme vyložiť raky. O hodinu pôjdeme naspäť. Nechceš ísť s nami?“
„Dobre.“
Tak začala moja cesta po južných ostrovoch na Veľkých Hebridách. Boli to lovci morských rakov a viezli úlovok do skladu. Rozprávali sme sa o rybačke, ukazovali mi, v ktorom jazere čo žije, vysvetľovali, ako to funguje s chovom lososov, a nejak sme sa dostali aj ku mušliam svätého Jakuba, tzv.’scallops‘.
Jedla som ich po prvý krát v živote v Ullapoole na móle, a v mojej chuťovej banke vznikla nová kategória. Superčerstvé mušle sa totiž nepodobajú ničomu. Odvtedy si ich neviem vychutnať. Keď raz zjete niečo rovno z mora, čokoľvek iné vám pripraví už len sklamanie. Kúpila som si za 5 libier misku vylúpaných ‚scallops‘ na rybárskom trhu v Oban. Dali mi aj ľad, ale keď som si ich večer v hostelovej kuchyni, za šokovaných pohľadov spolubývajúcich, pripravila na masle, už neboli také ako tie z Ullapoolu. Ale zjedla som ich, samozrejme. 
Jeden z rybárov bol Škót ako repa a prisahal na ‚black pudding‘ zo Stornoway od Charlieho Macleoda, ľudovo prezývaného Charlie Barlie, ktorý je vraj najlepší v celom Škótsku. Mala som. Zrovna včera to Ian smažil v hosteli a rozdelil sa. Za mňa táto čierna klobása so zrazenou krvou nie, ale Škóti ju milujú.
S druhým rybárom sme si v jedle porozumeli viac. Vyznal sa aj v hríboch, čo v Škótsku nie je bežné. Spomenul aj ‚funny mushroom‘ a nebol vlastne prvý. Zimy sú tu dlhé a ostrovania zjavne majú aj iné spôsoby zábavy okrem alkoholu.
Tiež mal veľmi rád ‚scallops‘.
„Zbieram ich z loďky na plytčinách. Niekedy ich jedávam aj surové. Je to naše ‚hebridean sushi'“, zasmial sa.
Po hodine jazdy sme prišli na malé, zašité mólo. Sem by som sama neprišla. Nečakáte, že na konci neoznačenej odbočky uprostred ničoho, smerom nikam, niečo bude. Lenže bolo!
Rybári mi dali presne 10 minút, nech si poobzerám okolie, potom že mi ukážu raky a musíme ísť naspäť.
Pozrela som mólo a vošla do obchodu. Áno, bol tam obchod a predával rybárske náčinie. Okrem toho dnu bolo malé bistro s troma stolmi, a v chladničke ten najčerstvejší ‚seafood‘, aký si viete predstaviť.
Môže byť niekde čerstvejší seafood než na malom móle hlboko v Atlantiku, kde vykladajú úlovky ľudia, čo sa živia lovom seafood?
Pozrela som na hodinky. Mala som 4 minúty.
„Aké jedlo mi viete urobiť za 4 minúty?“, spýtala som sa predavačky.
„Krabí sendvič.“
„Dobre.“
Bol to ten najväčší krabí sendvič, aký som kedy mala. Bežala som za rybármi. Už ma čakali.
„Poď, ešte ti ukážeme raky“, viedli ma do búdy, ktorá zvonku vyzerala ako sklad náradia. Zvnútra to však bol hangár s desiatkami miestností a akvárií, v ktorých plávali morské raky. Bol ich bezpočet. V každom akváriu plávali iné druhy, tvary, farby, veľkosti..
„Poď, ešte ti niečo ukážem“, viedol ma rybár do hlbín skladu. Vzadu bolo niekoľko temných miestností. Zažal lampu. Okolo mňa boli obrovské bazény plné rakov. Raky žiarili farbami. Modré, červené, čierne. Ponad bazény viedli drevené mostíky. Jakživ som nič také nevidela.
„Poď, musíme už ísť“, súril ma.
Do odchodu môjho trajektu zostávalo 50 minút.
„Chcela by si raka?“, opýtal sa ma rybár pri východe. Kým som sa zmohla na odpoveď, siahol podberákom do akvária a podával mi vrece, v ktorom sa čosi metalo.
„Ale ja idem na celý deň na vedľajší ostrov, čo s ním budem robiť??“, bránila som sa.
„Neboj sa, on vydrží“.
Tak som si ho zobrala.
V aute sme sa rozprávali o rakoch. Sú celosvetovo veľmi drahé. Kupujú ich luxusné reštaurácie a boháči. Na Hebridách nie je práca, a lov rakov, krabov je tu jeden z mála spôsobov obživy. Exportujú ich odtiaľto do celého sveta.
„Tie raky, čo si videla vzadu, tu budú až do Vianoc (keď sa môj príbeh odohral, bol práve august). Všetky pôjdu do Talianska.“
Zaujímavé. Takže keď si dáte romantickú silvestrovskú večeru v reštaurácií v Miláne, alebo si Marián K. objedná do Ilavy luxusnú štedrovečernú hostinu, je dosť možné, že to budú práve tieto raky. Z dreveného skladu na Hebridách.
Rybári dupli na plyn, no aj tak to vyzeralo, že trajekt nestihnem. Bolo to príliš ďaleko, cesta úzka, mrholilo, nestálo to za to, aby sme sa zabili. Ja som však bola spokojná. Bolo ešte len 10 hodín ráno a mala som za sebou toľko zážitkov, že som mohla ísť spokojná domov.
Dorazili sme na Berneray mólo 2 minúty po odchode lode. Trajekt tam však stále bol. Vyskočila som z auta, zamávala rybárom a bežala, v ruke vrece s rakom. Chlapík v prilbe, ktorý koordinoval odchod, kričal, ale ešte ma pustil.
Mäkko som doskočila medzi autá, vyletela hore na palubu, nikto neriešil môj lístok, pohli sme sa, a už dávno, dávno som nebola šťastnejšia..
Moje vrece sa pohlo a všetci na palube sa naňho dívali.
/Pokračovanie večer. Alebo zajtra ráno./
