„Snívalo sa mi, že som lopatou zabila mačiatko,“ povedala som nahlas. Mala som ten zlý sen ešte stále pred očami.
„No teda, a my sme ťa nechali s našou mačkou“, poznamenal sucho Kamoš, a ďalej sme sa hrabali v starých knižkách na dvore.
„Bola tá mačka XY?“, pousmial sa.
„Nie, bola som to ja. Bola som tá mačka, lopata, aj ten kto ju držal“, bránila som sa nepriamo naznačenej vražde.
Pretože podľa kamarátok, ktoré téma výkladu snov zaujíma, z hľadiska psychológie, nie ezoteriky, a majú celkom naštudované, je všetko v snoch iba naša projekcia. Ako spracúvame to, čo sa nám v životoch deje.
Prehrabávali sme sa v knihách na dvore zberne komunálneho odpadu. Mesto tento víkend organizuje mestský bazár – výpredaj vecí, ktoré smetiari vytriedili a vyhodnotili ešte ako použiteľné, s právom na upcyklovaný život. Čosi ako mačka s jedným okom alebo epileptický pes. Stále vám prinesú veľa radosti.
Vzala som si „Ako na bolesti chrbta“ a „Juhoslovanskú kuchárku“.
Jedlá v kuchárke boli bez obrázkov, ale mali vtipné názvy ako ‚Grgičské rebierka‘, ‚Mäso po mažoretski‘ a podobne. A dobrý názov, to je už polovica úspechu.☝
‚Mango morka‘ a Marylin Monroe môžu potvrdiť.
Tú druhú tam mali mimochodom tiež. Aj päť krát. Životopis MM ‚Bohyňa‘ vo výpredaji.
‚Ako na bolesti chrbta‘ som nakoniec vrátila.
„Na bolesť chrbta ti pomôže joga, nie kniha!“, lakonicky zhodnotil Kamoš.
On si našiel kvalitné veci. Vonneguta a ‚Jeden deň Ivana Denisoviča‘. To druhé je útla knižka, denník trestanca z ruského gulagu. Čítavam ju ako ‚prvú pomoc‘, keď sa cítim mizerne. Pretože keď si prečítate o pracovnom dni v gulagu, ktorý Ivan zakončí vďačnosťou za to, že ho vlastne prežil a trochu sa aj najedol, nemôžete sa cítiť mizerne. To by by bola nevďačnosť voči vesmíru.
Keď sme prezreli knihy, išli sme dnu. Vydezinfikovaní, s pridelenou IKEA taškou (majú to tu dobre zorganizované), prehrabávali sme sa krájačmi na syr, košíkmi, panvicami, starými platňami, rozbitými domácnosťami neznámych ľudí.
„Jej, šamrole!“, schňapla som balíček kovových trubičiek. O moje som prišla. Požičala som ich kolegyni Hanke a tá ich odniesla na Ukrajinu.
Preto som vám šamrole ešte nerobila. Ale urobím.
Dám do nich slanú plnku – mám taký dobrý grécky recept na krém z Feta syra, jogurtu a čiernych olív. V chrumkavom lístkovom ceste to bude perfektný snack k bielemu vínu.
Ďalšie formičky na šamrole objavil Pán Čo-dobre-pečie. Chvíľu nad nimi premýšľal, nakoniec ich však vrátil späť.
„Veď keď budem potrebovať, viem, kde ich nájdem,“ pozrel na moje.
Ešte jedna panvica sa mi tam páčila. Ťažká solídna oceľ. Panvica maličká, akurát na jedno volské oko alebo lievanec, taká panvica pre ‚singla‘. Ale ťažká ako rýľ. Že by ste s ňou mohli niekoho aj zabiť. Alebo mačiatko.
Poťažkávala som ju v ruke a premýšľala. Na nič som ju nepotrebovala. Tri krát som sa nerozhodne vrátila od pokladne, a nakoniec som ju dala na miesto.
„Kde máš panvicu?“, spýtal sa Pán Čo-dobre-pečie.
„Nevezmem si ju.“
Išiel po ňu a hodil ju do svojej nákupnej tašky.
„Keď budem potrebovať, viem, kde ju nájdem,“ povedala som a zasmiali sme sa.
Potom sme boli ešte v Kochovej záhrade, viezli sa historickým trolejbusom, znepokojení priebežnými výkrikmi šoféra ‚A teraz kadiaľ pôjdeme??‘, mali sme lángoš, vietnamskú bagetu, kúpili 7 kg marhúľ a paradajky na gaspačo, a cestou domov sme sa zastavili ešte v Polievočke a dorazili dva rumové čízkejky, morčací paprikáš a halušky, čo mi v piatok zostali.
„Cítim sa oveľa lepšie“, povedala som Kamošovi.
„Vidíš. Mestská turistika pomáha. A teraz si predstav, že by sme žili v mnohomiliónovom meste, kde by si každý víkend mohla ísť niekde inde.“
„Poďme do Budapešti“, okamžite navrhol Pán Čo-dobre-pečie.
Niečo na tom živote v meste je. Hlavne keď sú v ňom kamaráti.
