Keď potrebujem z práce previezť niečo špeciálne, nevhodné na transport MHD (mŕtveho barana, vedro rýb, skriňu a podobne), idem taxíkom.
Nechcem stále zneužívať služby hlbokoveriacej Pani Prozreteľnosť, ktorej malé červené auto podľa mňa už tíško kľaje a dostáva kŕče do motora, keď zabáča do našej ulice.
Nostalgicky si vtedy spomeniem na moju firemnú Audinu s obrovským kufrom, do ktorej sa zmestila aj najdlhšia doska z Ikea. Keď mi ju dávali, zrejme nemysleli, že s ňou budem vymetať stavebniny. Ale hodila sa na to perfektne.
Našťastie, civilizácia vynašla knižnice, hodinových manželov a taxislužby.
Vždy najprv zavolám.
Vysvetlím šoférovi, o čo ide, opíšem kontraband, informujem sa, či má miesto v kufri a požiadam, či ma vezme alebo mám zháňať iného. Považujem to za slušné a normálne.
Nedávno som takto mala bistro plné rároh, a šiel po mňa Superb v najvyššej výbave. Do takých áut sa nasadá len s kabelkou. Skeptická, no zavolala som a opísala situáciu.
Taxikár zostal šokovaný.
„Už len za Váš prístup Vám odveziem všetko, čo potrebujete!“, vychrlil.
Keď dofrčal, kufor bol prázdny, deka prestretá, chlapík ochotne pomáhal s nakladaním a prehovoril ma, nech neberieme len jednu malú skrinku ale aj 5 ďalších.
„Len dajte, keď sa zmestia“, nakladal.
Nasadla som. Interiér bol celý v bledej koži a pod nohami koberec, bez zrnka prachu.
„Nepoužívam gumené rohožky“, povedal tónom, akým sa ja vyjadrujem o vajciach z klietkového chovu.
Naštartoval, a ako prvú vec urobil to, že zavolal kamarátom, aby im povedal, že vezie zákazníka, ktorý mu najprv zavolal, a požiadal, či ho vezme aj s batožinou.
Dal to na hlasitý odposluch.
„Povedz panej, len jej povedz, že toto sme už 10 rokov nezažili!“, rozohňoval sa.
Bolo to úsmevné. Cítila som sa trochu divne. Svet vonku je zrejme výrazne iný než ten u mňa v bistre.
Ale rozumela som mu.
Tento muž trpel. Lebo nemôže ovplyvniť, koho vozí.
Kedysi vozil inú klientelu. Dnes vozí nás robotníkov, lúzu a ožranov.
„Doobeda mi sem nasadol chlap s dvoma pármi lyží, ani sa vopred neopýtal, či je to OK. Celý mokrý, lyže ledva vošli dnu, chcel si sadnúť na predné sedadlo, čo sa teraz nesmie, a prišlo mu to úplne normálne!“, vykladal rozhorčene.
„Potom mi sem nasadol jeden, čo lúskal slnečnicové semiačka a vypľúval šupy okolo seba,“ rozčuľoval sa.
„Čo pľuješ?!“, vravím mu.
„Čo ti vadí, starec?“, nechápal.
Len som sa usmiala.
Aj ja som si v bistre užila trieskanie dvermi, nadávanie do zlodejov a reči o normálnom jedle.
No dnes to tak už nie je.
98 percent mojich hosti tvoria ľudia, čo sem chodia vedome. Presne vedia, prečo sem idú, a čo tu nájdu.
Nebolo to tak vždy. Sú za tým roky mravčej práce, rozhovorov, rušenia zmlúv o spolupráci, a dosť mi pomohla aj pandémia.
Vďaka tomu dnes môžem povedať, že ‚viem, koho vozím‘.
Je to obrovský luxus. Je to benefit.
Keď nie ste bordel a nemusíte dať každému. Dáte len tým, čo vás naozaj chcú.
Zarobíte menej. Ale je to radosť.
„Nechcete vymeniť auto?“, nadhodila som.
„Za horšie, na ktorom by Vám až tak nezáležalo?“
Bolo mi ho ľúto. Lebo ten človek sa v práci permanentne nasiera.
Ale nechcel. Podľa mňa skôr zmení job.
Snáď ho ešte niekedy stretnem.
Mám tu také tri skrinky a dve kuchynské dosky…
