Včera sa mi stala taká vec:
Miesila som cesto na bagle, a bol ho plný stôl.
Dobrých sto kusov dnes hostia objednali. Zvyčajne mi stačí pravačka, no dnes som naplno zapojila obe ruky.
„Na takéto kvantum by sa mi už zišiel stroj,“ pomyslela som si, a v tom momente zazvonil telefón.
Ráno mobil nikdy nezdvíham. Ruší ma pri varení. Ale toto neznáme číslo som zodvihla, čakajúc, že volá dnešný catering.
Na druhom konci však bola Slečna-čo-pečie-lángoše:
„Dobrý deň, Kvetka, ja som tá a tá, včera som bola u Vás prvýkrát, kúpila som si tri teľacie bagle. Spomenula som si, ako ste vraveli, že cesto miesite ručne. Mám doma v pivnici jeden miesič, ktorý nepoužívam. Rada Vám ho podarujem.“
A mne klesla sánka, a mať viac času, bola by som sa i rozosmiala od prekvapenia a radosti.
EPILÓG:
Už viem, prečo mi nikto nevolá „Ahoj Kvetka, chcem ti dať mojich voľných milión eur.“
Viete prečo??
Lebo na ne nemyslím tak, ako na miesič cesta.☝
A prečo tak na ne nemyslím??
Lebo ich nepotrebujem. 🙂
