Libanon, hoci by ste to nepovedali, je Instagram-land. Foodblogerov je tam ako húb po daždi, hoci milióny ich spoluobčanov nemajú čo do huby. Ľudia, čo majú peniaze, sú kvoli limonáde alebo sendviču schopní sadnúť do auta a prejsť pol krajiny, aby si to mohli zavesiť na IG (Libanon je malá krajina).
Takto som dostala aj ja tip na pár ‚very authentic place‘.
Najviac som sa smiala v Naji’s limonádach v Batroune. Nápojovej perle Libanonu, vraj oveľa viac ‚authentic‘ ako instagram-hipsta-posh Hilmi’s limonády.
V Naji’s mali zatvorené, hoci podľa Googlu mali mať otvorené, a celý podnik zvonku aj zvnútra vyzeral trochu ako šopa. Keď som zaklopala a povedala, čo chcem, zamračená a vystresovaná pani mi naliala pohár limonády, vystrčila ma von a znovu zamkla. Bolo to perfektné, čistá Polievočka. ‚Very authentic place‘, kde vám pohľadom vynadajú, že ich obťažujete, milostivo vám dovolia zaplatiť a potom vás vyhodia von. Aj limonáda bola dobrá.
Ďalší podnik, neďaleko limonád, boli Georgeove seafood sendviče. George má na menu iba jednu vec, sendvič, a takéto koncepty sa mi páčia. Plnka sa mení podľa toho, aký seafood v ten deň rybári ulovia, čiže octopus, kalamáre, krevety alebo sépia.
Aj oni mali zatvorené, vonku príšerne.lialo a bola som zrejme jediný turista v meste (noc nato prišlo to ničivé zemetrasenie v Turecku).
Ale pustili ma dnu.
„Sadni si, honey,“ povedala mi matersky Madame a prisunula mi rozheganú stoličku.
Georgova kuchyňa bola ‚very authentic place‘. Stará, kamenná kobka, kde pod dierami vysekanŷmi v strope, suplujúcimi digestor (George sa so vzduchotechnikou veľmi nepapral) pri sporáku postávali dvaja chlapci v šiltovkách. Vyzerali tak na 12 a 15 rokov.
„Čo si dáš, honey, kalamáre alebo octopus?“ spýtala sa Madame, a ja som si objednala aj-aj. Chlapci sa pustili do práce.
Hodili sme s Madame reč, a čoskoro sa objavil aj George. Každé ráno navarí a potom kuchyňu prenechá chlapcom a Madame, ktorá je jeho suseda a stará sa o podnik po zvyšok dňa.
Myslela som, že chlapci sú ich synovia, no boli siroty, utečenci, ich rodiny boli zabité v Sýrii. Mladší mal 14 a starší vyzeral na 15, no vraj mal už 20.
George bol zaujímavý chlap. Človek by podľa jeho brady a divokého vzhľadu súdil, že je rybár, morský vlk. Šuchtal sa, bol celý pokrčený a sivovlasý, no srdcom bol dobrodruh. A dobrák. To vidíte.
Kuchári-dobráci to majú v živote ťažké, a ja som sa smiala aj chytala za hlavu, keď mi George rozprával, kým chlapci chystali moje sendviče. Prvú reštauráciu si otvoril na Kryme. Dopadlo to zle, vraj ho oklamal jeho business partner. Plus to bolo na Kryme, a viete, čo sa stalo na Kryme. Ale mal to tam rád a určite mal pekné spomienky, lebo sa na moju okrúhlu, očividne slovanskú tvár a prízvuk díval s úľubou.
Z Krymu sa presťahoval do Libanonu, kde dosiaľ prebehli dve vojny.
„George, ty si teda vyberáš destinácie,“ krútila som hlavou, a Madame nám všetkým uvarila kávu, a ja som jedla sépiový sendvič, prsty a zuby čierne od jej farbiva, pila som kávu zo šáločky ako pre bábiky a cítila sa medzi svojimi, pochopená a prijatá.
Lebo tu boli všetci dobrodruhovia, a robili spolu jedlo v malom obchodíku s rozheganým stolom a dierou v strope, na ktoré sa zbiehal celý Libanon.
„George, toto jedlo je tak dobré, že by malo byť drahšie,“ myslela som si a zubami drvila chobotnicu. Ale Georga nezaujímajú peniaze, nezaujíma ho Instagram, do ničoho v reštaurácií neinvestuje, a očividne toho veľa nepotrebuje ani sám pre seba.
A presne tá autentickosť, ktorú si nekúpite za žiadne peniaze, nedodá vám ju žiaden pisálek ani sociálne siete, ale máte ju v sebe, pretože každý niečo máme, nikto sa nerodí ako kkt, spôsobí, že ľudia za vami pôjdu, lebo ich priťahujete ako magnet.
Nechala som Madame tringelt pre chlapcov a strašne som sa hanbila, že je to tak málo, ale po mesiaci už mi došla hotovosť a v Libanone nezaplatíte kartou.
Starší z chlapcov na mňa pozrel a niečo povedal. Madame sa zasmiala.
„Čo povedal?“
„Povedal, nech ho vezmeš k sebe do ruksaku a domov,“ tlmočila Madame, a všetci sme sa pozreli na môj malý ruksak.
A ja som mu rozumela a v duchu som sa s ním rozprávala, lebo neviem po arabsky a on po anglicky,
‚Ja by som ťa vzala, chlapče, kúpila by som ti letenku, leteli by sme spolu z Beirutu, našla by som ti ubytko aj školu, mohol by si pracovať u mňa v bistre, kým by si sa nenaučil po anglicky a nešiel ďalej do sveta. Ale ja som zo Slovenska, krajiny neveľmi priateľskej k cudzincom, kde nedostaneš trvalý pobyt ani keby si si ma vzal za ženu a urobil mi päť detí, poslali by ťa naspäť do Sýrie alebo strčili do tábora, kde by si uviazol na 9 mesiacov vo vákuu, bez možnosti pracovať a slušne sa živiť, nedostal by si povolenie na prácu v gastro, lebo potrebuješ zdravotný preukaz, a lekár by sa ťa opýtal ‚Máte trvalý pobyt alebo povolenie k pobytu?‘ A ty by si povedal ‚Nie,‘ a tým by to zhaslo. A dnešná vojna síce veľa zmenila, ukrajinskí utečenci konečne dostávajú povolenia k práci na Slovensku, ale ty nie si Ukrajinec, len 20-ročný Sýrčan, čo vyzerá na 15 a tlačí sa do Európy kradnúť bielym prácu, rezať hlavy a znásilňovať naše ženy, a ideš sem sám, čo je podozrivé, určite chceš neskôr privliecť kopu príbuzných, hoci ty vieš že už nikoho nemáš, lebo všetkých zabili a si sám ako prst, a pracuješ u Georga v kuchyni, robíš sendviče, a Madame sa o teba stará ako o svojho syna, pretože jej deti sú v Amerike, a ona vie, že všetci v živote niekoho potrebujeme.‘
