„Ty chodíš pekne ďaleko na tie fornetti“, napísal mi kamoš, keď si pozrel insta-storky z Libanonu.
No ale pozor, toto nie sú rozmrazené, dopekané.
….
Požiadala som chalana vedľa mňa, aby mi chvíľu postrážil batoh, a zarozprávali sme sa dobré dve hodiny. Sýrčan, robí navigátora na nákladnej lodi. Cestoval práve trasu Beirut-Kuala Lumpur, kde sa nalodí, aby previezol cargo do Sýrie. Loď plnú hlinky. Slnečnicových semienok. A iných vecí.
„Máš zaujímavý job,“ vravím mu.
Prevrátil očami.
„Budem na lodi plnej Malajcov. Oni jedia psov, nemajú tam ani normálny chlieb, len toastový. Nakúpil som chleba, čo som vládal odniesť,“ ukázal na kufre.
Po 19:00 moslimskí cestujúci okolo mňa začnú pozobkávať prvé jedlo. Celodenný pôst sa skončil.
Vedľa mňa sedí matka so synom, cca 20 ročným. Otvoria krabicu s plneným slaným pečivom, žena sa otočí a ponúkne ma. Prekvapí ma toto milé gesto. Konečne ochutnávam to, čo vidím všade, no nikdy som si to nekúpila. Štvorcové minikoláčiky s mäsom, majú špeciálny tvar. Piplačka. Bradatí Filištíni s veľkými chlpatými rukami sa s nimi v pekárňach riadne vytrápia.
Konkrétne tieto ‚fornetti‘ sa volajú ‚sfeeha baalbek‘. „Lebo pochádzajú z Baalbeku,“ vysvetľuje mi chalan.
Je z Baalbeku, nosí rovnátka na zuby a študuje na univerzite v Moskve, ako mnohí Libanončania, ktorí nemajú inú možnosť, ako sa legálne dostať z krajiny. Moskva ponúka plne hradené štipendiá. Jediné, čo si chalan platí, je ubytko.
„A to si tam celkom sám??“ pýtam sa. Lebo Moskva je veľká. A drahá. Pre chlapca z Baalbeku to musí byť šok. Džungľa.
„Nie, študuje tam aj môj brat.“
„A koľko si už v Moskve?“
„5 rokov.“
„Zmenilo sa niečo teraz počas vojny?“
„Veci sú lacnejšie, čo je pre mňa ako študenta dobre.“
Chlapec okrem svoje materskej arabčiny ovládol aj latinku/angličtinu a azbuku/ruštinu. Zvládol dve nové písma. Ja, ako arabský analfabet, ho zato úprimne obdivujem.
Libanonské decká a mládež sú cieľavedomé. Snažia sa, učia sa jazyky. Sami od seba chápu, že vzdelanie je jediná cesta, ktorá im umožní opustiť krajinu a dá šancu na lepší život. Moskva nie je ideálna destinácia. Navždy vás obmedzí. No ja tohto chlapca uznávam. „Obdivujem ťa. Za to, čo si dokázal a ako sa snažíš,“ vravím mu. Myslím, že ho to potešilo.
Jeho mama mi znovu núka arabské ‚fornetti‘.
„Taibe“, pochválim.
„Sachteen“, zasmejú sa a poprajú mi.
Vyťahujem moje mini mandarinky z Tyre a tiež ponúkam všetkých naokolo. Odrazu sa cítim ako vo vlaku na transsibírskej magistrále, od rána zahŕňaná jedlom, kde jediné, čo potrebujete, je jedlo, o ktoré by ste sa aj vy mohli deliť. „Sachteen“, poprajem im, a oni sa smejú na mojej arabčine. Zrazu som súčasťou diania, patrím do skupiny.
„Moja mama chce vedieť, čo tu robíš,“ prekladá syn.
„Prišla som pozrieť známych. Mám malú reštauráciu, a celá moja rodina už vymrela, takže si chodím, kam chcem a pozorujem cudzie rodiny,“ vysvetlím.
„Povedz mame, že je veľmi pekná,“ požiadam Študenta a jemu sa na tvári objaví zdesenie. Takéto veci sa možno nahlas nevravia. No žije mimo arabský svet už dostatočne dlho, a tak preloží, čo chcem, a jeho matka sa ku mne otočí a usmieva sa, a je naozaj krásna, hoci z nej pod hidžábom vidím len hnedú pokožku, výrazné lícne kosti a oči. Niečo mi vraví a syn prekladá: „Chce, aby si tu s nami zostala,“ a zároveň sa otočí k matke a vraví jej po anglicky „Mami, vieš, že to nie je možné,“ a neuvedomuje si, že mu v tom jazyku nemôže rozumieť.
