Chodili ku mne dvaja hostia a vyzerali ako pár. Tak sa k sebe mali, že som ich potajomky začala volať ‚hrdličky‘.
Neboli to žiadne ‚jarné Küken‘, teenagerské kuriatka vo víre hormónov. Komunikovali spolu pokojne, láskavo a nežne (hlavne keď si mysleli, že ich nepočujem), ako to dospelí často nerobia. Len keď sa majú veľmi radi.
Ako dve hrdličky, čo sedia podvečer na streche, tisnú sa k sebe a hrkútajú si.
Obaja radi jedli, ochutnávali, cestovali, a o všetko sa delili. Keď bol na diéte jeden, spolupatrične bol aj druhý, a bolo príjemné pozorovať, ako si nad jedlom hrkútajú.
Raz som kódové označenie ‚hrdličky‘ v prostorekej nálade použila nahlas, a odvtedy to už vôbec neskrývali. Aj oni vedeli, že je to pravda.
Niekedy sa navzájom kŕmili (našťastie nie z úst do úst, len v štýle ‚ochutnaj toto‘, ‚tu máš oriešok‘, ‚teraz si to vymeňme‘) a bolo pekné, dívať sa na tú nehu.
Potom prišiel covid a uplynul rok. ‚Hrdličky‘, ako veľa iných bytostí, sa stratili z môjho radaru. Preto ma potešilo, keď mi jedného dňa cinkla objednávka so smajlíkom, podpísaná ‚Hrdličky‘.
Po obed prišla Slečna Hrdlička a vyzerala fantasticky. Mnohým ľuďom korporátny život, sociálna izolácia, a home-office s partnerom v jednoizbáku nesvedčí. Nebol to jej prípad.
Pozrela som na jej bruško.
„To čakáte s Pánom Hrdličkom?“
„S kým iným?“, schuti sa zasmiala, a vyzerala šťastná.
O pár dní (vlastne tuším včera????) prišli všetci ‚traja‘.
Pán Hrdlička si viedol Slečnu Hrdličku, rozprávali sme sa o jedle, oni si hrkútali, a vyzerali vedľa seba ako dve hrdličky.
Šťastní.
