INTUÍCIA

Ráno. /1 časť/

Niekedy vám túžba po dobrodružstve zašepká ‚skoč!‘ a vy nepočúvnete svoju intuíciu, hoci vás ňou evolúcia vybavila práve pre tieto prípady. Skočíme a uvidíme.

Moja zvedavosť a túžba po adrenalíne ma takto dostali už do nejednej šlamastiky. Tá dosiaľ najväčšia sa volá Bistro Polievočka. Dnes vám však porozprávam o jednej absurdne vtipnej, zo Švédska.
Rozprávam túto story kamarátom pri ohni, vyžívam sa v detailoch a schuti sa smejem na ich reakciách, no je pravda, že mi chvíľu trvalo, kým som sa na tom začala smiať ja.

V Škandinávií žijú rôzni ľudia. Vzdialenosti medzi susedmi sú na severe veľké, zimy dlhé a tmavé, ľudia pijú, sú osamelí, a niekedy im z toho prepne.

Stopovala som nad polárnym kruhom, mala som hlboko do vrecka a za sebou len pozitívne skúsenosti. Pršalo a cesta bola opustená. Vďačne som naskočila do prvého auta, čo mi zastalo. Bolo to staré Volvo, a v ňom farmár so ženou a dcérou. Vyzerali v pohode, rozprávali sme sa a pozvali ma k nim domov prespať.
Súhlasila som, rada chodím k ľuďom domov a dívam sa, ako žijú. Tak sa dozviete o krajine oveľa viac než v múzeu.

Časom sa pán domu začal za volantom správať neštandardne. Jednou rukou šoférujc, načiahol sa po fľaši s vodou a vylial si ju .. na hlavu. Bolo to veľmi smiešne a po očku som pozrela na ženu s dcérou, tie sa však tvárili akože nič.
Takto sa teda s prestávkami oblieval najbližších 15 minút jazdy, a niekedy z ničoho nič pridal zvuk na rádiu tak, že išli okná popraskať.

Pozrela som von do dažďa, a namiesto toho, aby som okamžite vystúpila, umlčala som ten tichý vnútorný hlas a viezla som sa ďalej. Navyše mi sľúbili, že ma ráno znovu hodia na výpadovku, lebo pôjdu do mesta.

Z hlavnej cesty sme prešli na lesnú, potom na úplný offroad, kde skončili aj stĺpy elektrického osvetlenia. Po celý čas sme videli len jediný dom, okolo bol hustý les. Prestava, že mám tadiaľto šlapať pešo naspäť, sa mi vôbec nepozdávala. Bolo by to na pol dňa. Keď som sa na to dala, do rána vydržím, povedala som si.
Nakoniec sa pred nami objavila čistina v lese a na nej osamelý starý dom. Naša farma.

Vošli sme dnu a domáci pán zamkol dvere a kľúč si skryl do vrecka. Že security. Ako druhé zapol telku. Bola to veľmi impozantná telka. V živote som takú veľkú nevidela. Uplatnila by sa aj v showroome elektroniky v Tokyu. Zaberala pol steny v kuchyni.

Kuchyňa bola rozľahlá, slizká a špinavá. Po zemi sa povaľovali jedlo, odpadky a keď som si sadla na koženú sedačku, prsty sa mi zaborili do niečoho slizko hnilého.
Domáci pán pridal zvuk na telke a dom začal vibrovať. Potom stíšil. Potom znovu pridal. Stíšil. Pridal. Žena a dieťa nepovedali ani slovo. Možno boli nemé. Alebo hluché.
Ten človek bol očividne blázon a neužíval lieky.

„Chcel by som si pozrieť tvoj pas“, povedal, lebo nechcel veriť, že Československo už neexistuje.
Podala som mu ho a keď ho prelistoval, strčil si ho do vrecka ku kľúču od dverí.
„Vráť mi ho“, požiadala som ho.
„Neskôr“, povedal on.

Áno áno, viem viem Ale niekedy, aj keď vidíte, že sa to uberá zlým smerom, necháte udalosti plynúť. Poddáte sa tomu. Chcete vedieť, ako to dopadne. Čo najhoršie sa môže stať.

Žena odhrnula kuchynský koberec a na podlahe sa objavili dvere. Dolu viedli schody.
„Si hladná?“, opýtal sa ma pán domu.
Žena zišla dolu po schodoch a vyniesla hore hrniec čohosi nevábneho.

Nebola som hladná.

„Ukážem ti tvoju izbu“, povedal muž a viedol ma hore úzkymi drevenými schodmi.

„Nechceš si dať sprchu?“, ukázal túžobne na kúpeľňu, ktorá nemala dvere ani sprchový záves.

Nechcela som.

V celom dome bolo na stenách množstvo obrazov. Aké to však boli obrazy! Vyblednuté švédske krajinky sa striedali s plnofarebnými porno plagátmi roztiahnutých nôh a chlpatých ‚veveričiek‘, zarámovanými v gýčových zlatých rámoch. Farmár na mňa po očku fľochol, že čo ja na to, zachovala som však poker face a pochválila, koľko tu má obrazov.
„To mám po matke“, povedal.
Predpokladám, že myslel tie krajinky.

Ďalšou súčasťou domovej výzdoby boli nože.
Ooo, bolo tu veľa nožov! Zarámovaných na stene, a najväčšia zbierka bola v ‚mojej‘ izbe, rovno pri posteli.

Vliekla som hore môj ruksak a zdal sa mi hrozne ťažký.
„Čo budeš teraz robiť?“, opýtal sa ma muž.
„Pôjdem von a poobzerám si okolie“, povedala som.
„Nepôjdeš“, povedal.
„Ale pôjdem!“, povedala som ja, a nakoniec neochotne odomkol vchodové dvere a pustil ma von.
Ten muž bol svojím spôsobom submisívny. Poslúchal príkazy.

Vonku bolo fakt pekne. Bola som tam dobré dve hodinky a prešla som kus lesa. Za domom som natrafila na jazero, malý čln, a preblesklo mi hlavou, že keby ma tu niekto mŕtvu hodil do jazera, jakživ ma nenájdu.
Spravila som niekoľko celkom dobrých fotiek, vtedy som ešte fotila na analóg a vláčila so sebou statív. Svietlo slnko, bola zlatistá jeseň, a červíček intuície vo mne tíško prosil ‚vypadni odtiaľto, ešte nie je neskoro‘.

Nepočúvla som ho.

Bolo to v období, keď mi zomrela mama, a žiaden adrenalín nebol pre mňa dostatočne silný. Chcela som vedieť, ako to dopadne. Tak som sa vrátila do domu.

………………………………………………………………………………………………………………………………

Popoludnie. / 2 časť/

Z domu sa ozýval rev.
Telka išla na maximum a dom vibroval. Majiteľ domu chodil po kuchyni, rozbíjal riad a reval ako tur.
Potichu som sa vykradla hore schodmi.

„Pst!“, zavolala na mňa žena a bolo to prvé slovo, čo som od nej počula. Pozvala ma k sebe do spálne, kam sa utiahla aj s dcérkou.
Volala sa Irina a pochádzala z ruského Murmansk. Švéd si ju priviedol ako slúžku a milenku. Dieťa nebolo jeho.

Irina rozprávala o živote doma. Že v Murmansk nie je práca. Ako sa desiati tlačili v jednej izbe a jedli len kyslé uhorky. Pre ňu to bolo peklo.
Lenže za čo to vymenila? Bola celkom pekná a ešte stále mladá žena. Chlap dolu bol starý a očividne šialený.
„Keď vydržím ešte rok, dostanem povolenie k pobytu“, povedala.
Čo to bol za život, keď žena volí radšej toto??

Zdola sa ozval rev.
„On len kričí, ale nič ti neurobí, neublíži“, povedala Irina.
Bolo to veľmi zvláštne, no svojím spôsobom pokojné popoludnie.

Potom prišla noc.

………………………………………………………………………………………………

Noc. /3 časť/

Prišla noc, a keď mi moja intuícia povedala, že mám zostať oblečená a nevybaľovať ruksak, po prvý krát v ten deň som ju poslúchla.
Ležala som.oblečená na posteli, dívala sa na zbierku nožov, a čakala. Dvere na mojej izbe sa nedali zamknúť, chýbal kľúč.

Nakoniec prišlo to, na čo som čakala. Ťažký zvuk krokov, stúpajúcich po schodoch. Pán domu vošiel do mojej izby a neprekvapilo ho, že nespím.

Sadol si ku mne. O niečom sme sa rozprávali. Potom mi začal ukazovať akési rodinné fotky. Na jednej z nich bol nahý. Nahý vyzeral rovnako zle ako oblečený. Čakal ako zareagujem, ale poker face mi vždy išiel.

Nechala som to zájsť hrozne ďaleko. Vedela som, že tu nemôžem zostať.
„Chcem, aby si odišiel, a zavrel za sebou dvere!“, povedala som.

Vlastne som nečakala, že ma poslúchne.
Ale urobil to.
V mojej izbe bol maličký vstavaný šatník.
Ten veľký dvojmetrový chlap doňho vošiel, a zavrel za sebou dvere. Zvnútra. Musel sa celý skrčiť a poskladať, aby sa do tej skrine zmestil.

Počula som, ako v skrini ťažko dýcha, pár centimetrov odomňa. Bolo to vlastne veľmi smiešne. Absurdné. Vtedy moje telo konečne vyhodnotilo, že už má dosť adrenalínu. Rozhodla som sa vypadnúť.

Potichu som vstala z postele. Ako vo sne som vzala ruksak, topánky, a vykradla sa z izby preč.
Cesta dolu schodmi mi trvala večnosť, hoci v skutočnosti to bolo možno len pár sekúnd.
Vtedy ma po prvý krát zachvátila panika. Čo ak začuje, že odchádzam?? Zakrádala som sa ticho ako myška, no staré drevo podomnou praskalo a každý krok mi znel ako výstrel.
Nakoniec som bola dolu. Vtedy som si spomenula, že nemám pas. Sako!
Jeho sako viselo na chodbe a pas bol našťastie stále vo vrecku. Bežala som ku vchodovým dverám. Boli zamknuté. Okno!
Otvorila som okno a vyhodila ruksak von. Bosá, vyliezla som cez okno na prízemí, v jednej ruke vibramy, v druhej batoh, a zamierila do lesa. Môj batoh sa mi ešte nikdy nezdal taký ľahký. Nevážil ani gram.

Noc bola dlhá a tmavá. Nesvietil mesiac, bol nov, a nevidela som si na špičku nosa. Čelovku som však nevytiahla. Intuícia.

Švédsky les je veľmi hlučný, plný veľkých zvierat, a aj obyčajný zajac dokáže znieť ako niečo .. väčšie.

A potom prišlo ráno. To je to pekné na živote, že nakoniec vždy príde ráno.
Ale musím priznať, že najbližšieho pol dňa som mala trochu problém stopovať, a išla som radšej .. autobusom.