Huspenina ma včera v noci odrovnala, dnes som zaspala do práce. Zavolala som si taxík, a skočila z pyžama rovno do čižiem. Začínam rozumieť môjmu dedkovi, ktorý v neskoršom veku nosil pyžamo už permanentne, a menil len hornú vrstvu šatstva. Keď som v nedeľu v kostole videla trčať spod saka pásikavý flanelový golier, vždy ma to pobavilo.
„Akú máte profesiu?“, pozrel taxikár v spätnom zrkadle na moje afro a oči ako dve zrnká ryže.
„Vyzeráte ako programátor“, díval sa zvedavo.
„Áno, to som presne ja“, vzdychla som do respirátoro-zobáka.
„A kedy máme byť na tom Malom Trhu?“
„Dnes.“
To ho uspokojilo a potom sme už len išli.
Po príchode do práce som zistila, že chleba nedošiel. Vozia mi ho z kváskovej pekárne z Moravy, a šofér chodí vždy ráno 4.30.
Zostalo mi zle, nakoľko ho máte objednaný, a hlavne, mám dnes chili con carne, a pri dnešnom blbom timingu už nestihnem napiecť alternatívnu prílohu. Prečo sa každý deň musí niečo posr*? Človek vkuse len bugy vychytáva a tickety rieši. A nemá to na koho eskalovať.
Tak som si sadla na lavičku a premýšľala, čo urobím, keď tu zrazu prišiel šofér, že ahoj, tu je chleba. Vraj stál dlho na hraniciach.
Nakoniec ten dnešok predsalen nejak zahájime, milí hostia, podľa mňa bude super deň. Len mi dajte akademickú štvrťhodinku, už teraz vidím, že neotvorím načas.
