MADEIRA

O tom, že mango zdarma nejestvuje.

Keby som mala Madeiru k niečomu prirovnať, prirovnala by som ju ku krásnej záhrade. Ešte aj burina pri ceste vyzerá tak exoticky, že máte pocit, že ste v botanickej.
„Ako sa volá tamto zelené s lampášikmi?“, pýtam sa panej na zastávke a ukazujem do poľa.
„Tamto? To je burina!“
Zaujímavé. V bratislavskom kvetinárstve u Bednárika by z toho už urobili kyticu za 50 Eur.

Madeira leží necelé dve hodiny letu od Portugalska, pod ktoré oficiálne aj patrí. Nie som na ňu žiaden expert, vy ste tu určite strávili viac času na svadobných cestách. Ale za týždeň som z nej videla dosť. Ideálny spôsob, ako ju spoznávať, je prenajať si auto. Je to lacné a praktické. Napíšem vám o tom viac nabudúce.
Keďže ja som si auto neprenajala, ani nehovorím po portugalsky, bola som odkázaná na autobus, autostop a pozorovanie.

Na Madeiru ma vlastne dotiahla predstava, že si budem môcť odtrhnúť zrelé mango zo stromu.
Raz som si odtrhla zrelú nektárinku v Komoči (to je dedina s tropickými teplotami pri Kolárove, kam chodia vrany do exilu a Jarda Žídek nakupovať cesnak) a doteraz som nezabudla na tú chuť!

To mango bol nakoniec hlboký omyl. Má sezónu v novembri, a už bol január. Ale zámienka k návšteve ostrova to bola dobrá. Nejeden partnerský vzťah začal pre väčšiu blbosť.

Prvé zmienky o Madeire som objavila na základnej škole, v knihe nevhodnej pre deti. Mama príliš neskoro prišla na to, že jej chodím do knižnice, a čítam ‚Báthoryčku‘ a podobné wannabe-erotické romány socializmu.
Kniha sa volala ‚Jana Eyrová‘ od Charlotte Brőnteovej a hlavnú hrdinku, chudorľavú anglickú sirotu, celé roky hľadal jej strýko, jediný príbuzný, lebo jej chcel zanechať majetok. Je jasné, že šlo o science-fiction, strýkovia sa takto v reálnom živote nesprávajú. Eyrovej strýko žil v meste Funchal na Madeire, veternom ostrove, kde sa dorábalo víno.

Tak teda, bola som v Portugalsku ešte len dva dni a už som chcela odísť. Bol január, teploty plus 20 stupňov a všade turisti. Cnelo sa mi po zimnom Írsku.
Vtedy mi ktosi pripomenul Madeiru.
Ostrov večnej jari, so zahmlenými horami, kde zreje tropické ovocie a na stromoch rastú sladké mangá a marakuje.

Viac mi nebolo treba.

O dva dni som už pristávala vo Funchale, hlavnom meste ostrova. Nočný Funchal bol očarujúci.
Nad Atlantikom svietil obrovský mesiac a na kopcoch blikalo tisíc malých svetielok. Mesto leží pri oceáne, na úbočí vrchov. Hore, za najvyššími domami, začína prales, a jeho vrcholky sú zahalené v hmle. V noci cvrlikajú cvrčky. A všetko je tu prudko do kopca. To vlastne na celom ostrove. Vo Funchale do niektorých mestských častí dokonca premáva lanovka.

Ľudia žijú skromne. Vidím staré autá, staré domy a žiadne ‚fancy‘ oblečenie. Luxus je akokeby vyhradený pre turistov. Ale každý má aspoň malú záhradku a v nej kvety.
Ľudia radi posedia vonku na káve a koláči alebo pri poháriku čohosi ostrejšieho v bare. V tomto mi domáci prídu trochu ako Francúzi. Žijú pokojným životom, nedávajú peniaze do áut a handier, užívajú, čo deň prináša.

Všadeprítomným kvetom je strelícia. Medzi burinou pri ceste a zemiakmi rastú biele kály, antúrie a orchidei. Florista Bednárik by sa tu na prechádzke asi zbláznil.

V typickej dedinskej záhrade nájdete cukrovú trstinu, hrozno, trojmetrové ‚vianočné hviezdy‘ (také to 20 cm červené, čo dostať pred Vianocami v črepníku a do dvoch týždňov to uhynie), kel, tekvice, rozmarín a bananovnik.
Trojmetrové fikusy, monstery, palmy, orchidey, zornice, muškáty, sukulenty a iné exotické rastliny, ktoré sme obdivovali na Flóre (a tí odvážnejší aj namáhavo doma pestovali) tu rastú bez opatery ako šialené.
Voľné plochy pokrývajú divo rastúce liečivky a jedlé kvety. Divý špenát, kapucínka, skorocel, rozmarín .. je to ako prechádzať sa v šalátovom bare. Lesy sú zasa plné machu, lišajníkov, papradia a mne neznámych stromov.

Tunajší Portugalci sú hrdí na svoju krajinu. Takým nenásilným šibalským spôsobom. Že sa len usmejete a dáte im za pravdu, ‚Áno, na Madeire je naozaj všetko‘, lebo aj tak ich nepresvedčíte o opaku. 🙂

Portugalci vedia urobiť jedlo snáď zo všetkeho. Môžete sa tu stravovať veľmi dobre alebo veľmi zle. Záleží, koľko máte peňazí. Viac vám o miestnej gastronómií napíšem nabudúce.

Ľudia sú priateľskí. Nevyzerajú, že by im turisti išli na nervy. Väčšina pracuje buď v turizme alebo v poľnohospodárstve.
S miestnym farmárstvom je to nakoniec inak, než som si myslela. Ale pochopila som to, až keď som videla tunajší terén.
Ostrov je hornatý. Nájsť vodorovnú plochu alebo budovať políčka v strmom svahu je nesmierne namáhavé a nákladné. Veľa vecí sa stále robí ručne, do strmých kopcov nevedú cesty.
Videla som napríklad chlapíkov opravovať vodovod a chodník vysoko v horách. Na fúriku si ručne vyniesli nástroje, vrecia s cementom a potom pri potoku zarábali maltu a murovali.
Tunajší farmári napriek priaznivej klíme nemajú na ružiach ustlané. Cenami nemôžu konkurovať lacnejšej zahraničnej produkcií.

Madeira má svoju sezónnosť.
Mango malo sezónu v novembri, teraz v januári sú v sezóne tangerinky (príbuzné mandariniek, len so špecifickou vôňou), tisíc a jeden druhov marakuje, drobné madeirské banány, tekvice a kadejaké zelené listy, ktoré nepoznám. Väčšina ovocia aj zeleniny je však dovážaná zo zahraničia.
Lokálne sezónne potraviny nájdete označené ako ‚producto regionale‘. Nečakajte však, že budú lacné. Nemôžu byť. Keď uvidíte tie miestne farmy, pochopíte prečo.

Bavila som sa o tom zo dve hodiny s chlapíkom v malom snack bare, kam som zašla na kávu. Z chlapíka sa vykľul šéfkuchár v miestnom hoteli, a chvalabohu vedel po anglicky. Uviedol ma do problematiky madeirského gastro v teoretickej i praktickej rovine.
V podstate je to rovnaké ako u nás.
Týpek, s ktorým sa rozprávam, do hotelovej reštaurácie nenakupuje lokálne ovocie ani zeleninu, až na pár výnimiek. Je to príliš drahé.
S rybami je to je veľmi podobné.

Mimochodom. Portugalskou národnou špecialitou je ‚bacalao‘, solená treska. Tresky však pochádzajú zo severu, z Nórska. V Portugalsku sa len nasolia a vysušia. Je to vraj lacnejšie ako posielať vlastné lode. Na hlavu, nie?
Pred globalizáciou neujdete ani keď ste nórska treska.

V takomto duchu sa niesol náš rozhovor a vypili sme k nemu trištvrte litra miestneho podpultového červeného vína. Bolo také trpké, muselo byť lokálne!
Najprv som si myslela, že je to limonáda. Popíjali ho z veľkých pohárov snáď všetci starci okolo a zajedali k tomu malé smažené rybky a čosi, čo sa ukázalo byť dochrumkava opraženou kukuričnou polentou.

Bolo ešte len jedenásť hodín ráno a ja som už bola strieskaná.
Potom som dostala účet.
Káva 0,50 centov.
Víno 0,50 centov.
2x tanierik s rybou a polentou 1 Euro.

Zaplatila som dve eurá, a v šoku z tej sumy razom vytriezvená, odišla.