O RITUÁLNOM VARENÍ PO TALIANSKY

Niektoré zážitky a divinu je lepšie nechať odležať.

Dnes vám poviem o Giovannim.

Gio je telekomunikačný technik z Ríma. Ozval sa mi pred pár rokmi cez couchsurfing. Nepotreboval prespať. Prišiel mi cez pol Európy povedať, že som čarodejnica a že by som sa tomu mala venovať. Dobre som sa zasmiala.
„Len sa nesmej. Aký je tvoj obľúbený film?“
„Čarodejnice z Eastwicku.“
„Aké je tvoje najobľúbenejšie zviera?“
„Mačka.“
„Hahaha. Čo rada robíš vo voľnom čase?“
„Zbieram bylinky.“
„Tak vidíš!“

Ešteže sa v modernej Európe už neupaľuje. Keď raz skončím s polievkami, mohol by to byť celkom dobrý biznis a retirement plán – odsťahovať sa do Vlkolinca, zaobstarať si mačku, zbierať bylinky o polnoci na Jána a miešať „love potions“. Veď každý chce byť milovaný. A mnoho ľudí stále nepochopilo, že láska sa nedá kúpiť ako čerešne na trhu.
Gio mal okrem ezoteriky vzťah aj k vareniu, ako väčšina Talianov. Presnejšie, on je blázon do jedla.
Rozprával mi, ako sa každý rok na Silvestra s kamarátmi poskladajú na bielu hľuzovku v hodnote mesačného nájmu jednoizbáku v Starom meste. Urobia si domáce gnocchi s maslom, nastrúhajú na ne ten sedemstoeurový hríb, a takto privítajú Nový rok.
Na tom chlapcovi skrátka niečo bolo. Tak som otvorila chladničku, že aha, aj ja mám hľuzovky. Daniel mi kúpil u Taliana na trhoch nejaké fajnové, nakladané v oleji.
Giovi pri pohľade na fľaštičku zasvietili oči ako Tónovi Hrnkovi pri pohľade na kopu rezňov. Tie sú vraj dobré, dáme si ich ako predjedlo.
„A toto je čo???“, vytiahol z chladničky buľvový zeler.
„Akože čo, no veď zeler.“
„To som v živote nevidel, u nás máme len stopkový“, obracal ho prekvapený v rukách ako futbalovú loptu.

Ako hlavné jedlo večera sa malo variť risotto milanese.
To je rizoto, v ktorom okrem ryže dohromady nič nie je, no je to príšerne drahé. Ide hlavne o techniku prípravy a suroviny.
Potrebujete ryžu carnarolli. Mala som.
Domáci slepačí vývar. Mala som.
Pravý šafran. Mala som.
Britvu. Nemala som.
Gio ma poučil, že cibuľu treba pokrájať na veľmi jemné plátky, a dusiť na masle tak pomaly, až sa rozpustí a skvapalnie. V rizote zostane iba jej chuť. Ortodoxní Taliani ju na tento účel krájajú žiletkou alebo britvou.
Gilette Venusz sa na túto prácu nehodil, tak sme to dali normálne nožom. Kým sme čakali na skvapalnenie cibule, jedli sme hľuzovkové toasty, a ja už chápem, prečo Taliani vymysleli antipasti. Bez predjedla by ste od hladu nevydržali, kým vám tú večeru dovaria.
Po pol hodine sa cibuľa v panvici zmenila na kalnú mláčku, a rituálne varenie pokračovalo.
Carnarolli ryžu nemôžete len tak na hulváta zaliať vývarom, zakryť pokrievkou a nechať 15 minút postáť, nech „dôjde“. Nie, treba pri tom stáť, mrmlať mantry a prilievať vývar naberačku po naberačke, kým sa pomaly nevstrebe do ryže.

Procedúra prilievania trvala ďalšiu pol hodinu.
Keď to bolo konečne hotové, Gio odkiaľsi vykutral moje talianske taniere na cestoviny a rizoto naservíroval v štýle Medusa Group. Obrovský tanier a v strede dohromady nič.

Nebolo to zlé.
Snažila som sa, napriek hladu, sústa pomaly vychutnávať a nehltať to ako Tóno Hrnko majonézový šalát. Samotný recept však vo mne nezarezonoval.
Gio sa rozhliadol po kuchyni. Rizoto bolo všade. Od sporáku cez kľučky, kuchynskú linku, dlážku, obkladačky.
„Oh, I destroyed your kitchen!“, kajal sa.
„Dobrá správa je, že ja rád umývam riad!“ pochválil sa. „Moji priatelia ma za to milujú“.
„No keď umyješ ten bordel, budem ťa milovať aj ja!“

Pustil sa do toho.

Akože, snažil sa. A myslím, že bol so sebou spokojný. No aj tak som mu objednala taxík. A šafranovo sfarbená kuchynská linka a obkladačky mi ešte dobrého pol roka pripomínali Giovanniho návštevu.
Potom mi niekto poradil zaklínadlo s kypriacim práškom a octom, a časom, po opakovanom rituálnom nanášaní zubnou kefkou pri svite mesiaca, sa veci v mojej kuchyni vrátili do normálu.