Viete, ktorý nápoj je v Severnom Írsku najpopulárnejší?
Pravdepodobne budete hádať, že whisky. Alebo pivo.
Nie.
Je to čaj.
Klasický english breakfast tea.
Niektorí ho majú radi silný. Čiernu drevenú vodu, z ktorej by ešte aj Marek Cider-Bábovka dostal infarkt.
Druhá skupina sú ‚homeopati‘. Tým stačí len omočiť v šálke a okamžite
vytiahnúť. S jedným vrecúškom čaju, ak si ho zašanujete, dokážete
uspokojiť aj 15tich ‚homeopatov“.
A to sa oplatí, keďže za jeden ‚čaj‘ si tu účtujeme skoro 3 libry.
Za drink pre deti sa v Severnom Írsku považuje Fanta, Sprite alebo diétna Cola.
Ak ste batoľa, máte šťastie, dostanete mlieko.
Ak ste nepokojné batoľa, dostanete mlieko s kvapkou Guinness. Odporúča deväť severoírskych starých mám z desiatich.
Nealko musí byť vždy do skla a s ľadom. Lebo kultúra stolovania.
Ale keď prídu malí a veľkí Íri domov v zablatených topánkach, neprezujú sa. Lebo prezuvky sú len pre Holanďanov a starých ľudí.
Ale toto nebude článok o prezúvaní sa.
Každopádne, ja sa z vás doma vždy teším, keď si u mňa kúpite
‚fentimansku‘ alebo ‚mysterku‘ a v 99% prípadov odmietnete pohár s tým,
že to vypijete ‚na hulváta‘ rovno z fľaše.
Je to adekvátne
prostrediu, a znamená to pre mňa, že sme zmýšľaním trochu inde než Íri,
kde donedávna bežala petícia za návrat plastových slamiek do McDonaldu.
Lebo tie kompostovateľné sa írskym deťom príliš rýchlo rozpúšťali v
nápojoch.
Počuli tieto deti už o technike pitia nealko ‚rovno z pohára‘?
Po čaji v rebríčku obľúbenosti nasleduje pivo, pričom tu, v Severnom Írsku, je okrem Guinness veľmi populárny aj Rockshore, svetlý ležiak, ku ktorému mám sentimentálny vzťah, lebo na ňom som sa naučila v bare čapovať. Ďalej Smithwick (dark ale), a ostatné si už nepamätám.
Potom nasleduje gin.
Až potom whisky.
A víno, víno sa pije. Najmä Sauvignon Blanc a Merlot.
Gin tonic je obrad, no nikto mi v práci nevysvetlil pravidlá. Ani počas ZŠky som nechodila pre otca do krčmy, nuž ma vzdelanie v tejto oblasti obišlo, a na moje prvé gintoniky pozerali Íri s vypleštenými očami.
V prvom rade, majú tu veľa druhov ginu. Zlé jazyky tvrdia, že Íri vyrábajú whisky pre turistov, a sami pijú gin.
Ďalej majú viacero druhov toniku. Normálny, nízkokalorický, a tie ostatné už si nepamätám, na čo boli.
Treba správny pohár, presný počet kociek ľadu, správne navrstviť a najdôležitejšie na záver – či si váš gintonik prajete s citrónom, pomarančom alebo limetkou. Je dobré toto ovocie aj naozaj mať.
Pripravovala som drink, keď ma stopla kolegyňa.
„To čo máš za pohár??“, pozerá na moju vázu na kvety.
„Na gin tonic.“
„To sa nerobí do hentoho!!“
„Ale Mary to z toho pije“, bránim sa. (Mary bola naša šéfka)
„Ale to je Mary!!“
Rozumiem jej argumentácií. Keby som ja bola zodpovedná za tento podnik, asi by som pila alkohol rovno z bandasky. Mary a jej váza ginu však boli jediný barmanský vzor, aký som dovtedy mala.
S čapovaním piva to bolo jednoduchšie.
Rovno som každému povedala, že to neviem.
A Íri ma to viac než ochotne naučili. Lebo v Írsku snáď každý raz v živote robil v bare. Možno to majú už na škole, tak ako sme my mali ‚technické‘ a ‚pestovateľské‘ práce, alebo ako majú malí Švédi ‚orientáciu v teréne‘. Niečo, čo vaša vláda vyhodnotí, že sa vám to ako deťom do života zíde.
Hostia si buď rovno sami načapovali, a vysvetľovali mi, čo robia a prečo, alebo ma krok za krokom inštruovali.
Guinness sa robí inak ako ostatné pivá. Pohár držíte rovno, načapujete do dvoch tretín, počkáte (niektorí prisahajú, že treba až 2 minúty), a dočapujete. Urobíte frčku do pípy opačným smerom, a necháte pivo, nech pekne samé v pohári dôjde.
Keď sa mi po prvý krát podarilo načapovať pintu tak, že Ír uznanlivo zdvihol obočko, bola som hrdá jak Počiatek na svoju nerezovú podlahu v garáži.
Toto by ma bavilo robiť.
Len keby z toho neboli toľkí ožratí ľudia.
Lebo to by ma na tom nebavilo.
